Avšak nahradia weblogs „oficiálne“ médiá ako zdroj správ, informácií a názorov?

V roku 1998 bolo len niekoľko stránok, ktoré dnes označujeme ako weblogs (nazval ich tak Jorn Barger v decembri 1997). Jesse James Garrett, editor Infosiftu, začal zostavovať zoznam stránok tohto typu, ako ich nachádzal počas surfovania na webe. V novembri toho roku poslal ten zoznam Cameronovi Barrettovi. Cameron publikoval zoznam na Camworld, a iní, ktorí prevádzkujú podobné stránky, mu začali posielať svoje URL na zahrnutie do toho zoznamu. Jessyho stránka weblogov vymenúva 23 weblogs známych od začiatku roku 1999.

Zrazu sa začala vytvárať komunita. Bolo jednoduché prečítať všetky weblogs na Cameronovom zozname, a najviac zainteresovaní ľudia tak aj robili. Peter Merholz uviedol začiatkom roku 1999, že to bude vyslovovať ako „wee-blog“. Bolo to skrátené na „blog“ a editor weblogu dostal označenie „blogger“.

V tom čase začalo viac a viac ľudí publikovať vlastné weblogs. Zrazu nebolo jednoduché čítať každý weblog každý deň, alebo registrovať všetky nové, ktoré sa objavovali. Cameronov zoznam už bol taký dlhý, že začal registrovať len weblogs, ktorými nadväzoval na svoje blogs. Ostatní webloggers urobili to isté. Začiatkom roku 1999 zostavila Brigitte Eaton zoznam všatkých weblogs, o ktorých vedela a zriadila Eatonweb Portal. Brigitte zhodnotila všetky príspevky podľa jednoduchého kritéria: aby stránka pozostávala z dátovaných zápisov. Webloggers diskutovali o tom, čo je a čo nie je weblog, ale keďže Eatonweb Portal bol najkompletnejším zoznamom existujúcich weblogs, Brigitina obsažná definícia zvíťazila.

Tento rýchly nárast pokračoval stále až do júla 1999, keď bol uvedený do prevádzky Pitas, prvý nástroj, s ktorým sa dali bezplatne publikovať vlastné weblogy. Potom sa ich začali zrazu objavovať stovky. V auguste 1999 spustila firma Pyra Blogger ďalší nástroj - Groksoup. A s jednoduchosťou týchto nástrojov blogovanie skoro doslovne „explodovalo“. Koncom roku 1999 predstavil Dave Winer, vývojár softvéru, Edit This Page, a Jeff A. Campbell uviedol do prevádzky Velocinews. Všetky tieto služby sú bezplatné a všetky z nich umožňujú ľuďom publikovať ich vlastné weblogs rýchlo a ľahko.

Pôvodné weblogs boli zbierkami odkazov. Každá z nich bola jedinečnou kombináciou odkazov, komentárov a osobných názorov a esejí. Weblogs mohli začať publikovať len ľudia, ktorí vedeli, ako si zriadiť vlastnú webstránku. Editor weblogu sa alebo naučil šifrovať HTML zo zábavy, alebo, po celom dni strávenom výrobou komerčných webstránok, strávil niekoľko hodín mimo roboty surfovaním na webe a prispievaním na vlastnú stránku. Toto boli weboví fanatici.

Mnohé súčasné weblogs nasledujú tento originálny štýl. Ich editori publikujú odkazy na málo známe miesta webu a aj na súčasné novinové články, o ktorých si myslia, že stoja za zmienku. Takéto odkazy takmer vždy sprevádza komentár editora. Editor s určitou odbornosťou v oblasti môže demonštrovať presnosť alebo nepresnosť zvýrazneného článku alebo určitých faktov v ňom; poskytovať dodatočné fakty, o ktorých si myslí, že sú vhodné k diskutovanej téme, alebo jednoducho pridať vlastný názor alebo odlišný pohľad z článku, na ktorý odkázal. Väčšinou je komentár značne kritický, niekedy až sarkastický. Šikovnejší editori zhrnú všetky tieto veci do jednej, dvoch viet, ktorými predstavia odkaz (takto sa stávajú pioniermi v umení mikrocontentu). Avšak formát typického weblogu poskytuje len veľmi malý priestor, do ktorého sa vpíše zápis; dlhší komentár je v extra priestore ako osobitná esej.

Tieto weblogs poskytujú hodnotnú filtračnú funkciu pre svojich čitateľov: editor prehľadáva web za nich. Z nespočetného množstva webstránok vyberajú editori weblogov tie najkontroverznejšie, najsprostejšie, najzaujímavejšie.

Bežný používateľ internetu je príliš zaneprázdnený na to, aby urobil viac, ako len prezeral stránky s „oficiálnymi“ news. Editori weblogov rozširujú a interpretujú správy, ktorými nás každý deň kŕmia médiá. Oni zvýrazňujú články, ktoré by bežný používateľ ľahko prehliadol, vyhľadávajú články z menej známych zdrojov a poskytujú dodatočné fakty, alternatívne názory a hĺbavý komentár. Ich sarkazmus a nebojácny komentár nám pripomína, že nemáme automaticky prijímať názory z našich infomačných zdrojov a pozrieť sa na odbornosť reportérov, keď píšu správy na témy, ktorým celkom nerozumejú.

Editori weblogov niekedy porovnajú správu s článkom na súvisiacu tému. Každý článok, keď o ňom uvažujeme v súvislosti s iným, môže dostať hlbší význam alebo donútiť čitateľa k záverom, protikladným k predpokladanému cieľu každého článku. Bolo by to príliš nazvať tento typ weblogu „nezávislým médiom,“ ale ich editori nezávislí sú. Vyhľadávajú a hodnotia „fakty“, ktoré sú nám podané každý deň. Písaním niekoľkých riadkov každý deň, editori weblogov skúšajú predefinovať médiá ako verejnú, účastnú snahu.

V roku 1999 sa udialo ešte niečo iné, a myslím si, že to má do činenia s predstavením softvéru Blogger. Predtým weblogy vždy obsahovali kombináciu odkazov, komentárov a osobných poznámok. Po vydaní softvéru Blogger vzrástol počet weblogs, ktoré sa namiesto takéhoto všeobecného zamerania stali akýmsi krátkym denníčkom. Tieto blogs, často aktualizované niekoľkokrát za deň, teda zaznamenávali myšlienky bloggera: niečo zaznamenané po ceste do roboty, poznámky z víkendu, krátka úvaha o hocičom. Odkazy dostali čitateľa na stránku iného bloggera, s ktorým mal prvý spomínaný verejnú konverzáciu alebo sa stretli deň predtým, alebo na stránku skupiny, ktorú videl predchádzajúci večer. Rozsiahle konverzácie sa odohrávali medzi troma alebo piatimi blogs, pričom každý z nich poukazoval na iný so súhlasom alebo nesúhlasom s pozíciou ostatných. Vznikali kulty osobnosti, keď sa objavovali nové blogs a určité mená sa vyskytovali stále a stále v denných zápisoch alebo boli vymenované na povinnej bočnej lište iných weblogs. Bolo, a je, fascinujúce vidieť nových bloggers, ako si vydobíjajú pozíciu v tejto komunite, ako odkazujú a reagujú na tie blogs, ktoré najčastejšie čítali…

Prečo je ich zrazu tak veľa? Určite časť popularity tejto formy môže byť jenoduchou túžbou napodobnovať stránky vedúcich „detí“ firmy Pyra - Ev & Meg. Ich roztomilé, vtipné blogs sú najlepšou reklamou firmy pre ich najpopulárnejší produkt.

Blogger navyše nekladie žiadne obmedzenia na formu obsahu, ktorý je zverejnený. Jeho rozhranie webu, vhodné pre každý prehliadač, pozostáva z prázdneho formuláru, do ktorého blogger môže naťukať všetko: náhodnú myšlienku, obsiahlu esej alebo spomienky z detstva. Jedným kliknutím Blogger pridá hocičo na webstránku, zarchivuje to na správnom mieste, a ponúka autorovi iný prázdny formulár, ktorý treba len zaplniť.

Porovnajte to s rozhraním webu Metafilter, weblogu, ktorý je v komunite populárny. Autor má k dispozícii tri formuláre: prvý je pre adresu komentovanej stránky, druhý je pre nadpis a tretí na hocaký komentár, ktorý chce autor pridať. Rozhranie Metafiltru poučí autora, ako dodať odkaz a pridať komentár; Blogger nekladie žiadne také požiadavky. Prostredníctvom Bloggera možno veľmi ľahko naťukať myšlienku alebo reakciu, pridať odkaz a skomponovať text okolo toho.

Je to voľné rozhranie kombinované s absolútnou jednoduchosťou, ktoré značne prispelo k posunu od „filtračného“ weblogu k denníkovému blogu. A aj tu sa udiala zmena. Vyhľadávanie filtračných weblogov preklikaním sa cez tisíce weblogov vymenovaných na weblogs.com, Eatonweb Portal, alebo Blogger Directory môže byť sizyfovská úloha.

Nováčikov najviac priťahuje denníkový štýl skôr ako filter style of weblogging. Oba štýly stále existujú. Istá kombinácia odkazov, komentárov a osobného pozorovania, jedinečná pre každú jednu stránku dáva každému weblogu jeho charakteristickú osobitoť a weblog bol vždy tvárny formát. Ale príliv blogov zmenil definíciu weblogu zo „zoznamu odkazov s komentárom a osobnými poznámkami“ na „webstránku, ktorá je často aktualizovaná, s novým materiálom zverejneným na vrchu stránky.“

Filtračný weblog prináša mnohé výhody svojim čitateľom. Umožňuje letmo prebehnúť neprezretý web tým, ktorí nemajú čas na surfovanie. Editor vyfiltruje z masy informácií, denne pripravených pre našu spotrebu, a vyberá zaujímavé, dôležité, prezreté a nečakané. Tento človek môže poskytnúť dodatočné informácie k tým, ktoré poskytujú „oficiálne“ médiá, odhaliť klamlivosť argumentov alebo nepresný detail. Keďže editor weblogu môže voľne komentovať to, čo nájde, týždeň čítania vám prezradí jeho/jej osobné postoje. Toto nám ďalej dovoľuje pozrieť sa kritickým pohľadom na informácie a pripomienky, ktoré má. Ich neúctivý postoj spochybňuje pravdivost „faktov“, ktoré nám každý deň ponúkajú odborníci.

Editor weblogu musí najprv zistiť, čo ho naozaj zaujíma. Mnohí zistia, po tom, čo niekoľko mesiacov pridávajú odkazy na články, že ich oveľa viac zaujíma niečo, o čom si to možno nemysleli. Čo je dôležitejšie, začínajú oveľa viac hodnotiť vlastné stanoviská. Pri každodennom písaní komentárov k linkám treba starostlivo zvažovať vlastné názory a nápady a veriť im.

Táto vážna skúsenosť sa dá veľmi dobre zúročiť prostredníctvom denníkového blogu. Blogger je tak nútený sa deliť o svoj svet s každým, kto číta. Môže zapojiť iných bloggers do konverzácie o záujmoch, ktoré majú spoločné. Môže uvažovať o knihe, ktorú číta alebo správanie niekoho v autobuse. Môže opísať kvet, ktorý videl rásť v trhlinách chodníka na ceste do práce. Alebo môže jednoducho pridať poznámky o svojom živote: o čom je jeho práca, čo mal na večeru, čo si myslí o filme, ktorý videl. Keď zhrnieme tieto úryvky z niekoľkých mesiacov, môžu nám poskytnúť neočakávane intímny pohľad, čo je to byť určitým človekom na určitom mieste v určitom čase.

Blogger napíše jednoducho, čo má na srdci a môže byť konfrontovaný so svojími vlastnými myšlienkami a názormi. Každodenným písaním nadobúda viac sebavedomia ako autor. Okolo jeho verejne publikovaných myšlienok sa vytvorí komunita 100 alebo 20 alebo 3. Ak sa stretne s pozitívnou odozvou, stane sa sebavedomejším vo svojich názoroch a môže začať experimentovať s dlhšími formami písania, hrať sa s haiku, alebo začať kreatívny projekt, o ktorom by si pred niekoľkými mesiacmi nemyslel, že by bol zaujímavý alebo že by ho dokončil.

Keďže vyjadruje svoje názory denne, toto nové uvedomenie si vlastného vnútorného života môže prerásť v dôveru vo vlastnú perspektívu. Jeho vlastné reakcie - na báseň, iných ľudí a, áno, médií - pre neho budú dôležitejšie. Zvyknutý vyjadrovať svoje myšlienky na svojej webstránke, bude vedieť lepšie sprostredkovať svoje názory iným. Netrpezlivo bude čakať, čo si myslia iní, predtým než sa rozhodne, a namiesto toho začne jednať v súlade so svojím presvedčením. Ideálne sa stane menej reflexívny a viac reflektívny, a nájde svoje vlastné názory a nápady, hodné vážneho zamyslenia sa.

Jeho čitatelia si zapamätajú incident z ich vlastného detstva, keď blogger napíše niečo podobné. Možno sa prizrú bližšie na ostatných spolucestujúcich, keď blogger opíše svoje dojmy z ľudí vo vlaku. Budú klikať sem a tam medzi blogmi, analyzovať názory každého bloggera v multi-blogovej konverzácii a formulovať svoje vlastné závery na isté záležitosti. Pri čítaní názorov iných obyčajných ľudí, budú ochotní spochybňovať a hodnotiť, čo bolo povedané. Takto sa môžu vydať na podobnú cestu sebapoznávania a intelektuálnej sebadôvery.

Web sľuboval, že každý môže publikovať, komunikovať, že sa môžu ozývať tisícky hlasov. Pravdou bolo, že len ľudia, ktorí vedeli, ako zostaviť webstránku, mohli zviditeľniť svoje hlasy. Blogger, Pitas a iné umožnili ľuďom s mizivými alebo žiadnymi vedomosťami o HTML publikovať na webe: pamätať si, snívať a argumentovať na verejnosti, tak ľahko ako poslať e-mail. Nemôžeme vážne porovnávať vznik samotného WWW s dostupnosťou bezplatných technológií, ktoré umožňujú každému s prehliadačom webu vyjadriť svoju jedinečnú, neopakovateľnú víziu zvyšku sveta … alebo môžeme?

V septembri 2000 už existovali tisícky weblogov: tematicky orientované weblogy, alternatívne stanoviská, skúmanie ľudských situácií, ako ich podávajú „oficiálne“ médiá, krátke denníky, odkazy na zvláštne, voľné záznamy nápadov. Tradičné weblogy poskytujú hodnotnú filtračnú službu a nástroje pre kritickejšie hodnotenie informácií dostupných na webe. Denníkové blogy nie sú ničím iným ako sebavyjadrením. Každý je dôkazom prechodu z epochy starostlivo strážených informácií, poskytovaných povolenými odborníkmi (a umelcami), na úžasnú príležitosť na individuálne vyjadrenie sa v celosvetovej miere. Každý druh weblogu splnomocňuje jednotlivcov v mnohých rovinách.

Tak prečo neobsahuje každý zoznam obľúbených odkazov päť weblogov? Na začiatku roku 1999 sa naozaj zdalo, že každý zoznam obľúbených odkazov ich obsahuje. Bolo tu trochu pozornosti médií a nové weblogy vznikali každý deň. Bola to malá, rýchlo rastúca komunita a bola na pokraji povedomia širšej verejnosti. Možno záplava nových weblogov, ktoré vznikli po vydaní softvéru Pitas a Blogger „rozdrobili“ hnutie, predtým než mohlo zasiahnuť kritickú verejnosť; náhly exponenciálny rast komunity spôsobil neprehľadnosť weblogov. Ich počet zrazu rýchlo narástol tak, že sa stali tak rovnako mätúce ako sám web. Viac článkov vyzvihlo weblogy ako ďašiu „veľkú vec“. No priemerný čitateľ, s nádejou prichádzajúci na portál Eatonweb, tu našiel abecedný zoznam tisícok weblogov. Nevediac, kde začať, vrátil sa rýchlo späť na ABCnews.com.

A čo by sa zmenilo, keby sme pridali weblogs na každý zoznam obľúbených odkazov? Keďže sme sústavne bombardovaní množstvom informácií z našich počítačov, handheldov, a pomaly aj z našich „inteligentných šiat“, potrebujeme stále viac vierohodné filtre. A keďže informácie v „oficiálnych“ médiách podliehajú stále väčšej a väčšej kontrole, kritické hodnotenie je nevyhnutnejšie ako kedykoľvek predtým.

Niektorí vidia weblogs ako novú formu on-line žurnalizmu. Mnohí žurnalisti sa však rozčuľujú, že spravodajstvo nie je len o vyhľadávaní odkazov, ale o rozhovoroch s ľuďmi, kontrolovaní zdrojov a hľadaním pravdy. To je pravda, ale weblogs nevznikajú preto, aby nahradili zaužívané médiá; weblogs ich dopĺňajú. „Oficiálne“ médiá sú opatrné, neosobné, korporačné a „stádovité“, kým weblogs sú formou spovede, sú bezohľadné a zábavné. Weblogs chcú zmeniť autorov aj čitateľov z „publika“ na „verejnosť“ a z „konzumentov“ na „tvorcov“.

Čo je ešte zaujímavé, weblogs sa presúvajú aj na inú rovinu. Weblog je záznam surfovania na webe, a popri ňom sa vyvíja aj tzv. moblog (mobile phone log), ktorý je záznamom zážitkov zo života. Weblogs odzrkadľujú naše životy za písacím stolom, za počítačom, odkazujú väčšinou na iné nudné stránky, odkazy medzi blokmi textu. Ale moblogs sú oveľa cennejšie, založené na multimédiách, sú oveľa intím- nejšími dátami. Počas telefonovania a písania môžu naše telefóny uložiť a podeliť sa o veci, ktoré si vyberieme (telefonovanie, písanie textov, záznam našich činností v meste, atď.) a ktoré doplnia iní mobloggers.

Ak vieme ochrániť naše súkromie a dôverné dátové siete, tak zistíme, že niektoré z našich denných aktivít sa zlepšia, ak sa o ne podelíme s priateľmi z internetu i s blízkymi ľuďmi. Každý z našich moblogs, našich mobilných informačných profilov a archívov, môže vyhľadať ľudí v určitej oblasti, ktorí majú zhodné dáta. Môžeme si to predstaviť ako vyhľadávanie na webe v reálnom svete. Výsledky budú konštantou, súčasťou rozhovoru, zaznamenané vašim moblogom.

Autor: NATÁLIA EWIAKOVÁ