Súboje dvoch špičkových tímov súčasnosti Žiliny a Slovana, ale aj dvoch, ktoré patria k tomu lepšiemu – Petržalky a dvojnásobného majstra Interu – priniesli futbalové odvary. V prvom prípade aj na televíznej obrazovke. Na rozdiel od nedávnej minulosti ku cti trénerov patrí, že všetci označili stretnutia za nepríťažlivé pre oko diváka. Pre koho teda mali byť?
Dá sa vydedukovať iba jedno – hralo sa predovšetkým o body. Tie sú alfou a omegou, bez ohľadu na to, akým spôsobom sa získajú.
Aj v anglickej, španielskej, talianskej a holandskej lige sa hrá o body, ale v prevažnej väčšine zápasov aktéri myslia aj na divákov. Inak by tam nechodili niekoľkodesaťtisícové návštevy. Hráči sú od fanúšikov závislí, aj si to uvedomujú. U nás nie, divák je nepotrebný. Aj preto sa budú rátať čochvíľa na stovky.
Zaostávame za svetom čoraz očividnejšie. Futbalisti – nechceme im to uprieť – by azda aj chceli, ale nemajú na to, aby predviedli čosi, na čo sa dá pozerať. Streľba v našom futbale je žalostná. Porovnajte si počet priamych striel na bránu v 26. kole: Žilina – Slovan 4:3, Inter – Petržalka 1:2, Trnava – Ružomberok 7:0, Košice – Púchov 1:4, Dubnica – Trenčín 6:5.
Na Interi bolo pred súbojom s Petržalkou veľké očakávanie, divákov na pasienkovské pomery veľa, realita žalostná. To už nebola hra, ale trápenie ľudí. Na trávniku, na lavičke, aj v hľadisku. Petržalka vyhrala, jednooký medzi slepými bol kráľom. Nešlo už ani o taktické manévre, bola to chudoba ducha a pohybu. Hostia dali gól so šťastím, po hrubej chybe obrancov a brankára. V Žiline to bolo ešte chudobnejšie a aj tam padol náhodný gól. JÁN MIKULA
