Revue svetovej literatúry je časopis, ktorý na budúci rok oslávi štyridsať rokov svojej existencie. Bilancovať je ešte priskoro, no už teraz možno čo-to povedať aspoň na okraj jeho histórie a významu: využijem totiž príležitosť, že práve vyšlo prvé tohtoročné číslo, venované súčasnej rakúskej literatúre, písomníctvu, ktoré sa u nás pomerne dosť pozná a slovenská literatúra s ním živo komunikuje.
A práve komunikácia so svetom, či potreba takejto komunikácie bola hlavným dôvodom vzniku časopisu, ktorý sa stal mladšou sestrou obdobného českého periodika Světová literatura, vychádzajúceho od roku 1956. Hneď sa ukázalo, koľko funkcií naraz revue spĺňa.
Najprv teda ten styk so zahraničnými literatúrami, náhle prerušený spustením železnej opony, nemožnosťou cestovať najmä na Západ, čítať zahraničné knihy, časopisy a noviny. Táto dnes nepredstaviteľná izolácia trvala dosť dlho na to, aby sme ju nepociťovali ako prinajmenej vedomostné manko. Každá informácia o nejakom novom umeleckom smere alebo diele bola vzácna (pravý opak dnešnej superinformovanosti), preto nečudo, že revue privítala čitateľská obec s nadšením. Ďalšia výhoda: mladí prekladatelia mali konečne možnosť uverejňovať svoje preklady v oveľa väčšom rozsahu a v oveľa širšej žánrovej palete ako dovtedy (túto funkciu suplovali čiastočne Slovenské pohľady a Kultúrny život), časopis bol teda aj akousi prekladateľskou „liahňou“.
Ďalej: do revue sa pri troche šikovnosti dala prepašovať aj tzv. buržoázna, oficiálne nevítaná literatúra, a tak sa v časovom predstihu upozorňovalo na diela, ktoré neskôr vyšli i knižne (Encyklopédia slovenských spisovateľov ešte roku 1984 sa o revue zmieňuje, že sa v nej „uverejnili aj niektoré ideovo nesprávne materiály“). Revue poskytovala a stále poskytuje priestor na hodnotenie preložených kníh i kvality prekladov, na porovnávacie štúdie, teoretické úvahy o problematike umeleckého prekladu. Úloha nezanedbateľná hlavne dnes, keď sa prekladá často bez dokonalej znalosti cieľového jazyka, bez dôkladnej apretúry, s maximálnym nedbajstvom. A napokon: časopis už niekoľko rokov uverejňuje monobloky ukážok zo zahraničných literatúr, či dokonca monotematické čísla. Už len bibliografická prechádzka po všetkých ročníkoch by ukázala (dúfam, že takáto bibliografia vyjde), čo tento časopis urobil.
Terajšie rakúske číslo zostavil Marián Hatala, ktorý tu má aj preklady poézie a prózy (Hermann Jandl, Heidi Patakiová, Gerhard Ruiss, Manfred Chobot, Helmuth A. Niederle), prehľadné poznámky o novšej rakúskej literatúre napísal Ladislav Šimon. V tomto čísle sa prekladateľsky uplatnili ďalší osvedčení germanisti Milan Richter a Ľudovít Petraško (ten s vlastnou miniantológiou starších básnikov - tri mladšie poetky zasa predstavuje Mila Haugová), prózu našej dobrej známej Zdenky Beckerovej, pôvodom zo Slovenska preložila Etela Farkašová, novými prekladateľskými menami sú Elena Neubauerová a Peter Kubica.
Na takomto malom priestore ťažko charakterizovať jednotlivé príspevky a posúdiť reprezentatívnosť vybraných autorov, preto aspoň toľko: rakúske číslo poskytuje množstvo zážitkov a prekvapení (básne Geralda Bisingera o Bratislave), čitateľské lahôdky predstavujú prózy Christine Nöstlingerovej (Z denníka dojčaťa), Thomasa Bernharda, Manfreda Chobota, napätie je v úryvkoch z románu Josefa Haslingera Ples v opere (medzitým ho aj sfilmovali), novosťou pohľadu zaujme esejista Robert Menasse. Výber je vkusovo, názorovo a esteticky mnohostranný.
Revue patrí stále k nevyhnutne potrebným časopisom, nestratila takmer nič zo svojich pôvodných funkcií.
