sa nám na zlomok sekundy stretli pohľady. Bál som sa, že v jej očiach zazriem hnev, pretože sme s Oskarom porušili jej zákaz opustiť vežu. Aj tá malá chvíľa mi však stačila, aby som v jej tvári zazrel radosť. Kdesi hlboko v duši mi zaznelo jej tiché „ďakujem“.
Môj nový spoločník ovládal Boba tak dokonale ako jeho starší brat Tadeáš. Vzduch okolo nás svišťal. Bol to jediný zvuk, ktorý som vnímal. Bobo zrazu prudko spomalil a zniesol sa nad obrovskú kupolu, ktorá akoby vyrastala z nádvoria hradu.
„Pozri, tam dolu, pod nami je knižnica,“ ukázal prstom Oskar.
Čím viac nám bola na dosah, tým väčší som mal pocit, že sa blížime k akémusi gigantickému úľu, v ktorom sa hmýria a bzučia tisícky rozhnevaných včiel. V oválnych oknách kupole blikalo svetlo. Bolo zrejmé, že Neznámy je ešte stále dnu.
„Priprav sa, o chvíľu pristaneme,“ upozornil ma malý letec a nasmeroval Boba k jednému z okien. Až teraz som si všimol, že tie okná sú len prázdne diery rozmiestnené v kruhu okolo celej kupole približne v polovici jej výšky. Z nich k nám doliehal zvuk, ktorý sa už nepodobal na bzučanie v úli, ale pripomínal divý škrekot.
Ticho sme sa priblížili k najbližšiemu oknu a zosadli sme. Bobo sa kvôli pohodliu zavesil na okno dolu hlavou a zahľadel sa na divadlo, ktoré sa odohrávalo pod nami.
Od podlahy, ktorá bola vyložená veľkými čiernymi a bielymi mramorovými kameňmi, takže vyzerala ako obrovská kruhová šachovnica, až k najvyššiemu bodu v temnote nad nami sa po obvode dvíhali prázdne knižné police.
Polovicu celého priestoru osvetľovala jediná fakľa. Držal ju v rukách ten, kvôli ktorému som tu. A kvôli ktorému neboli knihy na svojom mieste. Hneď mi bolo jasné, kde sa berie ten príšerný hluk a škrekot.
Vydávali ho knihy. Tie akoby v divokom tanci krúžili okolo Neznámeho, ktorý v jednej ruke držal fakľu a v druhej zvieral bič – podobný tomu, aký som videl za Pastierovým opaskom. Divo sa ním oháňal, aby od seba odohnal niektoré knihy. Bolo zvláštne pozorovať ich. Niektoré doňho dorážali a udierali ho tvrdými väzbami, iné akoby sa pred ním chceli skryť. Tie silnejšie určite chránili tie slabšie.
Malý Oskar sa ku mne nahol čo najbližšie, aby som ho počul aj v tom neprekonateľnom hluku: „Tu na Mesiaci všetky knihy ožívajú. Sú presne takými, aké sú príbehy na ich stránkach. Mnohé z nich sú doslova divé, zákerné a nebezpečné, iné sú ich presnými opakmi. Ale ako vidíš, držia spolu, cítia, že ich chce niekto od seba oddeliť. Takýto cirkus ešte nikdy nerobili. Pastier by vedel ako na ne.“
„Myslíš toho starého muža s bičom a píšťalou, ktorý za nami vybehol do veže?“ spýtal som sa.
„Áno, píšťalu používa na ich uspávanie a bičom musí tiež občas plesknúť. To vtedy, keď si po ne prídu alchymisti, aby si ich pred večerom odniesli do podzemie a tam namiešali z ich príbehov sny. Vtedy sa vždy rozzúria, presne tak ako teraz. Ak ich chce od seba oddeliť a prinútiť ich vrátiť sa na svoje miesta v policiach, musí sa na ne zahnať bičom.“
„Mám dojem, že Neznámy vôbec nezvláda situáciu,“ pousmial som sa.
„S knihami vie naozaj narábať len náš Pastier. Vraví sa, že alchymisti sem chodia po knihy za trest,“ vystrúhal grimasu Oskar.
Mal som dojem, že Neznámemu dochádzala trpezlivosť. Nemohol sa dostať ku knihám, po ktoré sem prišiel. Ak by ich chcel spáliť, mohol to urobiť už dávno. On ale akoby chcel vystriehnuť vhodný moment a bičom niektoré z nich zraziť na zem.
Keď sa už zdalo, že sa bude musieť vzdať, zasunul fakľu do jedného z výklenkov medzi policami a voľnou rukou otvoril obrovskú kapsu, ktorú mal prehodenú cez plece. Vytiahol z nej dlhú reťaz. Na jej konci bola ozubená obruč, akú používajú pytliaci na chytanie zveri. Keď na ňu nejaké zviera skočí, obruč sa zaklapne a chytí ho do pasce.
Rýchlo som pochopil, aký účel má splniť tento nebezpečný kus železa. Neznámy zakrúžil reťazou nad hlavou a celou silou ňou tresol o kamennú podlahu. Vtom akoby ozubená obruč ožila a premenila sa na čeľuste neviditeľnej šelmy, ktorú má Neznámy uviazanú na reťazi. Začala okolo seba divo hrýzť železnými zubami. Takmer každý jej útok bol úspešný. Keď zachytila hociktorú letiacu knihu, Neznámy reťazou prudko trhol a obruč mu ju k nohám nehybnú spustila. Väčšinu z nich odkopol, niektorým sa však mimoriadne potešil, zdvihol ich a rýchlo vložil do kapsy na jeho pleci.
Niektoré knihy, o ktoré javil veľký záujem, sa však skrývali príliš vysoko a ozubená obruč k nim nedosiahla. Neznámy preto zdvihol hlavu, pozrel sa nad seba a zahvízdal.
V temnote nad nami sa niečo pohlo.
Oskar na mňa vystrašene pozrel: „Pamätáš, Pastier spomínal, že Neznámy sem priletel na železnom komárovi. Trikrát môžeš hádať, na koho pískal.“
Odpoveď sa objavila sama aj bez toho, aby som ju vyslovil. So známym škripotom a kovovým rachotom sa z temnoty vynoril obrovský okovaný komár a chystal sa zletieť k svojmu pánovi.
Svojimi krídlami tak rozvíril vzduch, že bol problém sa udržať na úzkej rímse okna. Malý Oskar sa pevne chytil Bobových veľkých uší, ja som však už nestihol nájsť nič pevné. Silný vietor ma stiahol. Vystrel som za Oskarom ruku. Bolo neskoro. Prepadával som sa klenbou knižnice. Okolo mňa svišťali rozhnevané knihy. Vo výške nado mnou sa vzďaľovali Bobo aj Oskar.
Každú chvíľu som čakal svoj smutný a rýchly koniec. Zavrel som oči. Zrazu akoby ma za golier Tadeášovej leteckej bundy chytila neviditeľná ruka. Pomaly ma zniesla na zem. Nohy sa mi triasli, ledva som sa na nich udržal. To napätie som nemohol vydržať. Otvoril som oči. Predo mnou stál Neznámy. Stále v jednej ruke zvieral bič a v druhej reťaz, na konci ktorej boli železné čeľuste, ktoré ihneď pustili môj golier, keď prudko mykol reťazou.
Nad nami hrozivo bzučal okovaný komár.

Autor: Figliar