Natasza Goerke. FOTO - AP
Poľská poetka a prozaička Natasza Goerke (1960) patrí k najvýraznejším spisovateľkám svojej generácie. Vyštudovala polonistiku v Poznani a orientalistiku v Krakove, no v polovici osemdesiatych rokov sa pre nespokojnosť s politickou situáciou v krajine rozhodla pre emigráciu. Dlhší čas strávila v Ázii, kde pokračovala v štúdiu jazykov, a dnes plynulo ovláda sanskrit aj tibetštinu. Vystriedala viacero zamestnaní a neskôr sa usadila v Hamburgu, kde sa začala intenzívne venovať literárnej tvorbe.
Prvá slovenská zbierka Goerkeovej prozaických textov s trocha ťažkopádnym názvom Povedz mi, čo si myslíš o Indii, a ja ti poviem, kto si je výberom z jej štyroch dosiaľ v Poľsku vydaných kníh, za ktoré získala niekoľko ocenení. Antológie autorkiných próz sa už objavili v nezávislých vydavateľstvách v nemčine aj v angličtine, čo u východoeurópskej prozaičky strednej generácie, žiaľ, už dávno nie je bežný jav.
Útla knižka je uceleným úvodom do svojráznej spisovateľkinej poetiky s prvkami nonsensu, absurdity aj surreálnych inšpirácií. Natasza Goerke píše predovšetkým mikropoviedky, dnes pomerne zriedkavý, a mimoriadne náročný prozaický žáner. Znalosti východných kultúr priviedli prozaičku k forme blízkej krátkym filozofickým zamysleniam, vznešenosť meditácií však často stavia do ostrého kontrastu so všedným svetom každodennosti. Aforistický a anekdotický charakter textov trocha oslabuje absencia výraznejšej pointy. Napriek precízne vystavanému gradačnému oblúku má záver opakovane skôr charakter antiklimaxu. Keď zameniteľný nápad vyústi do kŕčovitej úvahy, výsledkom je gýč (Rôzne školy percepcie). Vydarenejšie sú paródie na tínedžerské kváziintelektuálne mudrovanie (La Mala Hora, Korene mysle).
Väčšina textov rezignuje na tradičné rozprávanie a pripomína skratkovité štylistické cvičenia. Podobnú metódu však už dôkladne rozvinuli klasická moderna i avantgardy, preto ide nevyhnutne o objavovanie objaveného. Goerke sa hlási k tradícii nefabulárnej prózy, no jej bezpochyby bohatá lexika sa zbytočne utápa v záplave „nepokojných, po strope rozsypaných spojok“. Paradoxne, inovatívne pôsobia skôr jej tradičnejšie poňaté, no predsa bizarné a originálne príbehy (Marchand, Burgyne).
Štandardne kvalitný je preklad slovakistu Karola Chmela, ktorý sa u nás ako jeden z mála systematicky venuje predstavovaniu neznámych poľských, slovinských či srbských autorov. Jeho prekladateľský záber i pracovné tempo sú úctyhodné.
MICHAL HVORECKÝ
