Zdroj: www.sme.sk FOTO – TASR/AP

ami, syrmi, zeleninou a spacákmi nechali tak kúpaliská, pivárne, životom pulzujúce ulice hlavného mesta aj svojich menej radikálnych kamarátov. A doma rodičov s ich poučeniami, trápeniami a strachom. Študenti a pracujúca mládež išli podľa svojich slov bojovať. Vyše dvadsaťroční narodení v socializme, vychovávaní v demokracii. Sympatizanti anarchizmu. Špinaví a unavení nocami na pláži, kde na nich mierili samopalmi, sa vrátili v nedeľu naobed. Spokojní, že mohli byť pri tom. Prečo je pre nich, mladých Slovákov z normálnych rodín, ktorí nefetujú ani neholdujú alkoholu, atraktívne angažovať sa práve týmto spôsobom? Prečo v Janove a prečo sú za anarchiu, ktorá u nás nemá tradíciu? Na naše otázky nám odpovedal dvadsaťdvaročný M. D.Vo štvrtok ste demonštrovali pred talianskym veľvyslanectvom v Bratislave proti zabitiu jedného z účastníkov demonštrácií v Janove. Ako to dopadlo?

„Prišlo nás asi pätnásť, zástupcovi ambasády sme podali protestnú nótu. Neviem, prečo tam boli na nás pripravení policajti. Asi si mysleli, že budú výtržnosti. Nestalo sa. Náš protest organizovali dve skupiny – Československá anarchistická federácia a Priama akcia.“

Boli ste priamo v Janove – videli ste, ako zabili toho chlapca? Dalo sa tomu zabrániť?

„Na mieste vraždy som nebol. Počul som o nej iba spätne v správach a čítal na internete.“

Necítite ak nie strach, tak aspoň zodpovednosť voči rodičom, ktorí sa o vás boja?

„Určite pociťujem zodpovednosť voči rodičom, ale myslím si, že som tam bol aj za nich. Išiel som protestovať proti svetovej politike, ktorá ľuďom berie právo na dôstojný život. Stále bojujem aj za ich dôstojné životné podmienky. Moja mama aj s otcom súhlasia s mojimi myšlienkami – s protestmi proti kapitalizmu. Schvaľujú aj násilie ako spôsob obrany, ale neschvaľujú úplne všetky jeho parametre. Vyjadrili mi podporu.“

Koľko Slovákov tam bolo?

„Asi osem. Všetci sme sa poznali a všetci sympatizujeme s anarchizmom. A stretli sme jedného člena istej mládežníckej komunistickej organizácie. Z tých dvestotisíc ľudí bolo v Janove asi iba päťtisíc anarchistov. Ostatní boli najmä komunisti.“

Ako prebiehali pouličné boje?

„Také davy som neočakával. Upútal ma duch v uliciach. Mal som pocit, že mesto patrí nám, že vyháňame politikov, a nie naopak. Janov žil revolučnou atmosférou a nádejou. Väčšina demonštrantov bola vo veku 20 až 50 rokov. Ale videl som aj pána okolo sedemdesiatky, ktorý staval barikádu proti policajtom. Domáci obyvatelia nám prejavovali väčšinou sympatie. Nadchlo ma, že dav ukázal, že môže byť hrozbou pre politikov. Aj preto sťahujú ďalšie rokovania do hôr. Všetko to má silu a dáva nádej. Ľudia sa oťukajú na uliciach, pretože niečomu veria a sú ochotní za to bojovať. Za právo na dôstojný život a slobodu.“

Súhlasíte aj s rabovaním súkromného majetku ľudí?

„Nie. A už vôbec nesúhlasím s ničením mestského majetku, zastávok, lavičiek alebo podobne. Podpáliť banku je skôr symbolickým gestom, ktoré nič nerieši. Nemyslím si, že v Janove došlo k rabovaniu. Síce tam niekto rozbil potraviny, ale tí ľudia sa nechceli obohatiť, nahrabať si niečo pre seba. Boli unavení bojom, potrebovali sa občerstviť, dať si vodu. Videl som, ako dávali fľašky vína a tovar domácim okoloidúcim. Veď nie každý si to môže dovoliť.“

Anarchisti sú vždy spájaní s devastovaním. Stačí, ak spomenieme Prahu, Seattle, a Janov dopadol najhoršie.

„Áno, škody boli vysoké, no väčšinou sa ničil súkromný majetok. Bol to symbolický protest. Nakoniec, my sme dennodenne okrádaní. Napríklad na Slovensku sa tunelujú ukrutné peniaze. Ľudia prichádzajú o prácu a škody sú oveľa väčšie ako v janovských uliciach. Nikto s tým však nič nerobí. Keby sme v Janove nebojovali, správy v tlači by informovali iba o tom, že bol summit a nič viac. Nik by nehovoril, aké následky má ekonomická globalizácia v réžii kapitalistických elít. Nakoniec, všetko vybudovali pracujúci a oni si to vedia opäť vybudovať. Najväčšiu škodu majú kapitalisti.“

Anarchistická organizácia Globalise Resistance zaplatila 60-tisíc libier za prenájom vlaku pre 500 svojich členov. Vy ste do Janova cestovali na vlastné trovy alebo vám niekto prispel?

„Zarobil som si na to sám.“

Kto anarchistov podporuje, odkiaľ majú peniaze?

„Každá organizácia má svoje príspevky, aby mohla fungovať a robiť hoci tlačové správy, plagáty a základnú propagandu svojich ideí. Nemyslím si však, že by Globalise Resistance niekto financoval. Anarchisti všade na svete odmietajú dotácie a podobne. Naše hnutie je budované odspodu, z vlastných prostriedkov. Berieme to ako normálnu vec. Všetko si platíme sami. Vo svete funguje Medzinárodná anarchistická internacionála, s ktorou spolupracujeme. Ja som členom Medzinárodnej asociácie pracujúcich. Funguje to tak, že do spoločnej kasy dávame peniaze, ktoré posielame tam, kde je najväčšia núdza. Ide o medzinárodnú solidaritu, v rámci ktorej si ľudia pomáhajú.“

Existuje viacero anarchistických organizácií?

„V Čechách funguje Československá anarchistická federácia aj Federácia sociálnych anarchistov – je ich viac. U nás pracuje okrem federácie Priama akcia a Solidarita.“

Čím sa odlišujú?

„Ciele sú totožné, ale prostriedky iné. Všetky organizácie spolupracujú, takže sú viac-menej ako jeden celok. Líšia sa najmä pohľady na to, ako by sa mali pripravovať jednotlivé akcie.“

Koľko anarchistov je u nás ?

„Iba niekoľko desiatok.“

S anarchistami sú vždy spojené incidenty. Váš predchodca Louigi Lucheti, ktorý pilníkom zavraždil kráľovnú Alžbetu – Sisi, sa po odsúdení na doživotie obesil. Nebojíte sa, že si nejakým extrémistickým činom pokazíte život?

„Lucheti, ktorý zavraždil Alžbetu, bol bezdomovcom a atmosféra v tom čase bola úplne iná. Či bol anarchistom, je sporné, pretože v tom čase sa Švajčiarska anarchistická organizácia od neho dištancovala. Anarchisti, ktorí na sté výročie Alžbetinej smrti demonštrovali s pilníkmi v rukách – to bol iba symbolický odpor proti monarchii. Čo sa týka násilia v súčasnosti – to, ktoré bolo v Janove, Göteborgu a v Prahe, je legitímne. Je odpoveďou na násilie štátu. Odpoveďou na kapitalizmus. Išli sme bojovať za spravodlivú vec, dôstojný život a sloboda sú spravodlivými požiadavkami. Policajti ochraňovali politikov, ktorí svojimi rozhodnutiami každému členovi spoločnosti bránia užívať plody práce spoločnosti. Ako je možné, že máme na Slovensku toľko milionárov a pritom polmiliónovú nezamestnanosť? To je násilie páchané na nás. Len čo je človek politicky aktívny, dostane sa do konfliktu s políciou. Začnú vás sledovať, prehľadávať, odpočúvať. Aj to je násilie. Ľudia toho majú dosť a ja som rád, že to speje tam, kam to speje. My naozaj nemáme čo stratiť. Kto s tým začal, sú skorumpovaní politici.“

Už sa vám stalo, že vám prišli prehliadať byt?

„Mne ešte nie. Ale telefonovali a vyhrážali sa, že ak sa bude konať taká a taká akcia, máme sa na čo tešiť. Viem, že neexistuje listové tajomstvo a že nám polícia všetko kontroluje.“

Kto sú slovenskí anarchisti? Aké sociálne skupiny?

„Časť študentov, nezamestnaných a, samozrejme, aj pracujúci. Väčšinou mladí ľudia. Ale máme kontakty aj na ľudí v strednom veku.“

Ako ste sa k tomu dostali vy? Čo vás priťahuje na extrémnom ľavičiarstve?

„Všetko, čo sa hovorí o slobode a prieči sa tomuto poriadku, ktorý spochybňuje jeho samotnú podstatu, sa hodnotí ako extrém. Nemyslím si, že anarchia je extrémom. Ak je túžba žiť slobodne a poriadne extrémom, potom na tomto svete musí byť niečo zlé. K anarchizmu som sa dostal už zamlada cez punkovú scénu. Čítal som noviny, časopisy, ktoré začali chodiť zo zahraničia. Okrem toho mám sociálne cítenie. Nie je mi ľahostajné, čo sa deje okolo mňa. Tiež chcem žiť dôstojne a normálne. Netúžim žiť celý život s rodičmi a stále sa báť, že zajtra stratím prácu.“

U nás síce summit podobný Janovu nehrozí, ale keby predsa, pomáhali by ste demolovať aj Bratislavu?

„Určite by som sa zúčastnil. Nemyslím si, že je to devastácia. Devastácia životných potrieb je oveľa horšia.“