Nebojte sa. Neplánujem robiť žiadne leukocytové výlevy o jari. O tom, ako sa všetko prebúdza k životu, ako záhradkára svrbia dlane, ako všetky odtiene zelenej pohladia zimnou tmou unavené oči. Až na nešportový zápas v Iraku a ďalších „destináciách“ sa zdá byť všetko v norme.
Moja výhradná dodávateľka špičkových špicatých feferóniek pani Mitka z tržnice pri Trnavskom mýte už dala verejný prísľub, že opäť budem patriť medzi prvých, ktorí ich budú v Bratislave jesť - aj keby mala nové feferónky odtrhnúť od úst svojim vnúčatám. Bakalár a budúci magister masmediálnej komunikácie, kamarát Rado, mi vymení kolieska na korčuliach. Zajtra budem po deviatich rokoch opäť tancovať s mojou staršou dcérou (naposledy to bolo vari na Ivetkinej svadbe, keď mala šesť). Celá je nervózna, dnes si spoločný tanec musíme vyskúšať za zavretými dverami jej „detskej“ izby. Zajtra má v škole Venčekovú slávnosť a bude to naostro za účasti širokej verejnosti rodičov, učiteľov a priateľov školy. Aká hudba sa bude niesť sálou zajtra, viem. Neviem, na akú hudbu budeme skúšať dnes. Vážne pochybujem, že by mala medzi CD-čkami aj nejaký valčík. Opäť plánujem aj pokus prestať fajčiť a opäť plánujeme ísť na dovolenku do Talianska. Teším sa, pretože opäť uvidím more aj bienále umenia v Benátkach. Dúfam, že v našom talianskom supermarkete opäť bude aj silne moletná a mimoriadne sympatická pokladníčka Bianka, do ktorej som platonicky zaľúbený. Pred jej pokladňou je vždy najdlhší rad. Nie preto, že by bola nešikovná. Naopak! V jej dlhom rade zaplatíte oveľa skôr, ako napríklad u Paula, ktorý má krátky rad aj krátke vedenie.
Skrátka, až na to, čo nie je v poriadku, je všetko v poriadku. Jar je dobrá aj na to, že po nej prichádza prihriate leto, po ňom krásavica jeseň a po nej občas snehovobiela zima. Len sa mi zdá, že sa to strieda akosi rýchlejšie, než pred dvadsiatimi rokmi. Týždeň vtedy trval večnosť. Napadlo mi, že či si niekto z nás, štyridsiatnikov, nerobí srandu. Že či nám ten čas niekto nenastavil na rýchlejší chod. Ešte včera boli Vianoce a už zajtra bude Veľká noc! Asi áno, pretože keď som sa s týmto subjektívnym postrehom zdôveril päťdesiatnikovi, povedal mi, že jemu to ide ešte rýchlejšie a jeho osemdesiatročnej mamičke úplne šialene rýchlo…
Spomaľte čas, ľudia! Nech každá hodina opäť trvá minimálne hodinu, a nie 42 minút. Každá hodina jari za to stojí!
Autor: Oliver Lippo
