Činohra SND Henrik Ibsen: Rosmersholm * Preklad: Ladislav Obuch * Dramaturgia: Martin Porubjak * Scéna: Pavol Andraško * Kostýmy: Simona Vachálková * Úprava a réžia: Vladimír Strnisko * Hrajú: Marián Geišberg, Anna Javorková, Jozef Vajda, Stano Dančiak, Richard Stanke, Viera Strnisková.
Premiéra 12. apríla 2003 na scéne DPOH SND.
Na sídlo starej šľachtickej rodiny Rosmersholm sa mŕtvi vracajú v podobe bielych koní. Režisér Vladimír Strnisko nás však pozval na prehliadku doslovne fantómového miesta, kde sa to živými mŕtvolami len tak belie. Na Ibsena ide divák v zásade pripravený na boj, je však istotne príjemnejšie, ak ide o boj s relevantnými filozofickými amorálnymi argumentmi, a nie o súboj s motivickou nevyjasnenosťou. Divácku solidaritu vyvolávala viac snaha hercov než samotné postavy, čo je pri kvalite všetkých zúčastnených vrátane režiséra dôvod na nostalgiu za jeho staršími prácami. V celkovej citovej inercii produkcie je aj otázka, prečo Anna Javorková (Rebeka) a Marián Geišberg (Rosmer) odohrali svoj finálny tragicky duet v takom radostnom tóne, pomaly bezpredmetná.
Predstaviteľ skostnatenej spoločnosti Rektor Kroll (Jozef Vajda) bojoval so svojím vnútrom tiež prehnane strnulo. Ešte najaktuálnejšie vyzerali úvahy o žurnalistickom skreslení pravdy zo strany Pedra Mortensgaarda, škoda len, že sme ich videli v priveľmi rutinnom podaní Richarda Stankeho. Epizódny Rosmerov učiteľ Ulrik Brendel (Stano Dančiak) vybehol asi omylom z nejakej inej, asi kabaretnej produkcie, postavičku v nočnej čiapočke predsa nemohol nikto z tvorcov myslieť vážne. Spomedzi účinkujúcich najadekvátnejšie pôsobila Pani Helsethová Viery Strniskovej.
Žánrovo Rosmersholm je v podstate detektívkou obrátenou naruby. Diváci pochopia základné vzťahy z úvodnej scény, len postavám to nie, a nie dôjsť ani po dvoch hodinách autorského argumentovania, a to ešte vo výrazne zoškrtanej verzii.
Hlboké nedorozumenie tvorcov prezrádza aj scéna, ktorá vyzerá ako štandardne zariadená súčasná reštaurácia zútuľnená umelým brečtanom, poskytujúca minimálne možnosti na zaujímavejšie či aspoň prirodzenejšie mizanscény, o symbolike ani nehovoriac. K pocitu zmaru prispievali aj drobnosti majstrov objavujúce sa v hudobnom výbere.
Po vyčerpaní všetkých možností pochopiť inscenačné dôvody sa zvyčajne pristupuje k čítaniu bulletinu. V tomto prípade je to skutočne prezieravé. Dozvieme sa v ňom aj to, že ak by sme mali chuť stotožniť sa s názorom nemenovanej českej recenzentky, ktorá sa po zhliadnutí hosťujúcej viedenskej produkcie Rosmersholma vyjadrila, že ide o „drama abstraktních, mnohdy až dutě prázdných ideí“, budeme prezentovať len svoju „trápnu ignoranciu a ahistorickú hrošiu kožu“. Skutočne len cynik by od divadla vyžadoval aspoň minimálne dôvody na empatiu. A nech mi klasik Ibsen odpustí, ale pochybujúci pastor Johannes Rosmer je viac stelesním autorovho aristokratického mesianizmu ako živou postavou.
Dilema tohto ušľachtilého človeka nerezonuje už preto, že ak by fakty a city, ktoré sa na konci stanú zdrojom jeho zhrozenia, dávno nevidel a necítil, musel byť do seba zahľadený egoista a pokrytec. I zachovanie duševnej celistvosti tým, že si ako dôkaz lásky vyžiadame spáchanie samovraždy od milovanej ženy (v podstate už druhej), zdá sa mi z pohľadu súčasnej, povrchne mysliacej spoločnosti otázne.
Klasiku treba hrať - počujeme tak často hovoriť inscenátorov akoby na ospravedlnenie. Ak vieme prečo, tak určite áno.
ZUZANA ULIČIANSKA
