Francúzsky prezident Jacques Chirac (vľavo), ruský prezident Vladimir Putin (vpravo) a ich nemecký kolega Gerhard Schröder majú hlavy v smútku - ocitli sa na strane porazených. FOTO - ČTK/AP
Agresívny a urážlivý tón, ktorý znel v ruských médiách pri informovaní o vojne v Iraku v minulých týždňoch, vystriedala zatrpknutosť. Výrazy „okupačné vojská“ či „okupanti“, ktorými častujú ruskí novinári i politici Američanov, však ani z televíznych obrazoviek, ani zo stránok niektorých novín nezmizli. Cez víkend oficiálny predstaviteľ ruského ministerstva zahraničných vecí Alexander Jakovenko verejne povedal, že „akúkoľvek zodpovednosť za situáciu v Iraku nesú okupačné sily“.
V ruských médiách
cítiť pokoru
Len zriedkakedy môžeme v ruskej tlači a televízii počuť slová vyjadrujúce pokoru. Konštatovanie, že „víťazstvo koaličných síl v Iraku je hanbou početných ruských vojenských expertov, ktorí so zle skrývanou radosťou predpovedali dlhú vojnu a veľké straty na všetkých stranách“, sú skôr výnimkou než pravidlom. Niektorí vojenskí stratégovia len ťažko skrývajú sklamanie, že v porovnaní s neúspechmi ich armády v Čečensku sa Američania s Irakom vyrovnali oveľa razantnejšie.
Častejšie než priznanie vlastných omylov sa objavujú katastrofické titulky typu „Vojnu spolu s Irakom prehralo i Rusko!“ Ruská politická scéna sa snaží zachrániť, čo sa dá, no nedokáže sa vyrovnať s pozíciou krajiny, ktorá nepatrí do tábora víťazných mocností. Nezávislí politológovia vyzývajú na okamžité činy. Andrej Zagorskij, námestník riaditeľa Inštitútu základných výskumov, vyhlásil: „Rusko prehralo vojnu v Iraku, teraz sa musí rýchlo zmieriť s USA, inak prehrá celý svet.“
Schôdzka porazených
Petrohradská schôdzka predstaviteľov troch európskych štátov Nemecka, Francúzska a Ruska, ktoré v kuloároch novinári bez obalu nazývali „porazenou stranou“, sa skončila konštatovaním, že len OSN musí hrať ústrednú úlohu v povojnovom usporiadaní Iraku.
Napríklad noviny Izvestija však s ľútosťou naznačili, že prezident Vladimir Putin pripojením k protiamerickým náladám svojich partnerov Gerharda Schrödera a Jacqua Chiraca pripravil svoju krajinu o obrovské zisky. „Rusko mohlo byť členom antiirackej koalície a mohlo dnes poberať dividendy v postsaddámovskom svete… Stačila len politická podpora,“ napísal denník.
Protiamerické nálady, ktoré po celý čas konfliktu šírila väčšina oficiálne nezávislých, ale fakticky štátom kontrolovaných ruských médií, sa prejavili na verejnej mienke. V Rusku ešte pred týždňom 58 percent občanov podporovalo vo vojne Irak a len tri percentá držali palce USA. Také výsledky nedosiahli ani extrémisti v niektorých arabských krajinách.
Nedávny Putinov výrok, že „Rusko nemá záujem na porážke USA“, rozhodne verejnú mienku nezmenil a Putinove vzťahy s Bushom, skôr zhoršil. Zvlášť preto, že médiá nazvali amerického prezidenta niekoľkokrát „vojnovým zločincom“, čo by si bez súhlasu vládcu Kremľa nemohli dovoliť.
Médiá a sovietska propaganda
Dokonca i televízny kanál NTV, predtým považovaný za najmenej závislý od Kremľa, používal metódy, ktorými zámerne vyvolával nenávisť voči Washingtonu. Uviedol napríklad oslavnú reportáž o mužovi, ktorý posiela Saddámovi svoju knihu veršov. Televízne stanice preslávili i kaviareň Olenka, kde odmietali obsluhovať občanov USA a Veľkej Británie.
Oleg Panfilov, riaditeľ Centra extrémnej žurnalistiky, povedal SME, že do Ruska sa vracia „sovietska propaganda so všetkými elementmi antizápadnej nenávisti“. Panfilov využil výskum agentúry Integrum a zistil, že v čase od 20. do 30. marca sa v ruských médiách objavilo spojenie „americká okupačná armáda“ či iné jeho varianty 596-krát. Oproti tomu označenie Iraku ako „autoritatívneho režimu“ našiel len 28-krát.
Najviac podľa Panfilova podľahli protiamerickej hystérii štátne kanály ORT a RTR, ktoré ako jediné môžu prijímať obyvatelia Ruska na celom území. „Občania Ruska nemajú ústavné právo na prístup k objektívnym informáciám,“ konštatuje Panfilov.
