Zjazvený život, tak ako nám ho ponúka izraelský novinár Yehuda Lahav, sme v knihách, novinách, televízii aj v kine „zažili“ za posledných trinásť rokov niekoľkokrát. A bez štipky cynizmu - vďakabohu. Príbehy ľudí, ktorým život zjazvil holokaust a potom si ho v dobrej viere a zrejme aj z historickej či osudovej nevyhnutnosti (pravda, ak veríme v jeho existenciu) zjazvili sami vyznávaním modly komunizmu, sú pre roky mlčania o tejto téme, ak už nie literárnym zážitkom, tak minimálne príspevkom k všeobecnému rozhľadu.
Niekedy sa však pohybujú na hrane premárnenej šance, skĺzavajú do vychodených schém, teda klišé a násilných pokusov o odkazy budúcim generáciám. To je aj prípad Lahavovho spomínania.
Útla (156 strán) kniha napriek tomu v sebe skrýva zaznamenaniahodný ľudský príbeh. Yehuda Lahav - to je židovský chalan a československý vlastenec Štefan Weiszlovits z Prešova, ktorý ako dvanásťročný naposledy videl svojich rodičov na železničnej stanici. Hrdý syn sovietskeho pluku, nadšený brigádnik na Trati mládeže, izraelský kibucnik, novinár v komunistických novinách, objekt záujmu československých aj izraelských tajných služieb, spravodajca v strednej Európe počas protikomunistických revolúcií, syn, brat, manžel, otec, životný druh.
Yehuda Lahav si však z tohto príbehu vybral výseky, ktoré sú zrejme pre neho najpodstatnejšie, pre čitateľa to však neplatí. Pomerne úspešne sa dostal cez najväčšiu traumu svojho života - holokaust - bez toho, aby bol falošne sentimentálny či nepríjemne pripomínajúci.
O to väčšmi prekvapí, s akou emocionalitou sa vkladá do opisu svojej kariéry komunistu, ako sa občas až kŕčovito snaží presvedčiť čitateľa o tom, že to so svojím zmýšľaním vždy myslel úprimne, bol pod vplyvom nesprávnych interpretácií reality a ako je presvedčený, že sociálna spravodlivosť je nevyhnutná. Poznámky o tom, že ako novinár izraelského komunistického denníka nepoužíval po rozkole medzi Pekingom a Moskvou správy oficiálnej čínskej tlačovej agentúry, či ako veľmi chcel navštíviť Leninovo mauzóleum, sú potom len smutnosmiešnym dôkazom o miere naivity, ktorou v jednotlivých fázach svojho života prechádzal.
Yehuda Lahav prežil celý doterajší príbeh štátu Izrael, z jeho knihy sa o tom však nedozviete takmer nič. Aj exotický svet kibucov autor eliminoval na svet straníckych schôdzí a intríg, o vojnách s Arabmi hovorí len okrajovo, horúca izraelská súčasnosť je tiež mimo jeho záujmu. Akoby žil vo vzduchoprázdne a paradoxne nevyužil nič zo svojej dennej novinárskej praxe spravodajcu z Blízkeho východu. Možno preto, že ako napísal, keby vedel, že v Izraeli nebude komunizmus, nikdy by Československo neopustil.
Samozrejme, každý má právo vybrať zo svojho života kapitoly, ktoré považuje za najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Otázkou však zostáva, čo to dá čitateľovi. Zdá sa, že v tomto prípade bol až na druhom mieste.
