Fotografia bola publikovaná v National Geographic v októbri 1983. Fotografka Carol Beckwithová sa podelila o svoje očné kvapky s wodaabskymi mužmi vo chvíli, keď sa maľovali a strojili na yaake – obdivuhodnú veselú tanečnú oslavu mužstva a mužskej krásy. Beckwithová žila s týmito nomádmi z africkej oblasti Sahelu v Nigeri vyše roka, získala si ich dôveru a zachytila veľmi intímnu kroniku ich života. FOTO – CAROL BECKWITH
Dodnes má práca fotografov National Geographic svoj špecifický rytmus, hoci technika sa zmenila. Svoju úlohu v novom projekte si dnes nenachádzajú na papieriku na pracovnom stole ako kedysi, ale ako správu v e-mailovej schránke. Do Indie sa, samozrejme, už nevyráža hneď a nákladnou loďou. Fotografovaniu predchádza veľmi starostlivá, niekoľko mesiacov trvajúca príprava, štúdium tém, prostredia a približný scenár. Na mieste strávi fotograf ďalšie mesiace. Do redakcie prinesie podľa povahy projektu dvadsať- až tridsaťtisíc snímok, aby s obrazovými redaktormi vybrali dvadsať až tridsať fotografií na uverejnenie. Zverejnenia sa dočká jedna snímka z tisícky urobených.
Tisíce metrov filmu, tisíce hodín čakania na ten najlepší záber, tisíce kilometrov a stovky miliónov dolárov, to je cena za dokonalosť.
Niekedy je cena za snímky aj vyššia. Vtedy, keď fotografi prekročia únikovú vzdialenosť podráždeného hrocha, či vylezú za najlepším záberom žraloka bieleho von z potápačskej klietky, alebo v trópoch ochorejú na žltačku či maláriu. Samozrejme, nebezpečenstvo na fotografiách nesmie byť príliš vidno. Snímky zo života divokej prírody musia pôsobiť prirodzene, prítomnosť fotografa nesmie byť zo snímok viditeľná. Zvlášť pri fotografiách zvierat nie je situácia reportéra jednoduchá. Ako asi muselo byť Chrisovi Johnsovi, autorovi presláveného portrétu leva v piesočnej búrke, keď sa k jeho chatrnému plátenému prístrešku blížil jeho model oslepený poletujúcim pieskom a ohlušený prudkým vetrom?
