„Fotografovanie práce Jane Goodallovej zmenilo môj život. Naučila ma rešpektovať jedinečnosť prostredia. Snažil som sa pochopiť, ako sa táto jedinečnosť mení pod vplyvom okolia,“ hovorí Michael Nichols. FOTO – MICHAEL NICHOLS
Raz ste sa vyznali, že séria fotografií o Jane Goodallovej patrí k vašim najosobnejším. Prečo?
„Fotografovanie jej práce zmenilo môj život. Naučila ma rešpektovať jedinečnosť prostredia. Snažil som sa pochopiť, ako sa táto jedinečnosť mení pod vplyvom okolia.“
Vaša fotografia šimpanza dotýkajúceho sa vlasov Jane Goodallovej sa stala nadčasovou. Tušili ste to, keď ste stláčali spúšť?
„Každá fotografia má príbeh, za každou sa skrýva množstvo hodín. Keď sa na hociktorú z nich pozriem, okamžite si viem priblížiť okolnosti, za akých vznikla. V tom okamihu som, samozrejme, netušil, že fotografia nadobudne ďalšie významy – len som vedel, že som v správnej chvíli na správnom mieste.“
Fotografie opíc sa vinú celou vašou tvorbou. Fascinuje vás ich život?
„Môj záujem o ne sa začal, už keď som ako chlapec čítal National Geographic a neskôr, keď som ako študent pozoroval šimpanzy v malej zoologickej záhrade v Alabame. Na mojej prvej ceste po Afrike som letel nad sopkou Virunga. Pilot na ňu ukázal a povedal: To je miesto, kde jedna bláznivá Američanka žije s gorilami. Bolo to v roku 1979. O rok neskôr som už bol v Rwande a pokúšal sa nafotografovať svoju prvú gorilu. Odvtedy som pri nich zostal.“
Dostali ste sa v džungli aj do ohrozenia života?
„Prostredie v džungli vie byť poriadne kruté. Atmosféra v nej sa podobá na skleník, kde je stopercentná vlhkosť a neznesiteľná teplota. Nemôžete si však dať dole šatstvo, lebo vás okamžite napadnú rôzne pliagy. Jej nebezpečenstvo som zistil v časoch, keď som ju len spoznával. Mal som trochu poranené nohy a chcel som si ich nechať osušiť. V priebehu niekoľkých minút sa mi do rán dostali neviditeľné červíky, ktoré mi spôsobili hroznú infekciu a halucinogénne stavy. Našťastie, mal som pri sebe doktora a ten mi pomohol prežiť.“
A krvilačné tigre v Indii?
„Možno to bude znieť zvláštne, ale pri nich som sa cítil dokonca v bezpečí. Pre jednu maličkosť – zväčša som sedel na chrbte slona. Vždy som však musel rešpektovať ich správanie, pretože matka s mladými nevidí žiadne prekážky v boji za ich záchranu. Ale to som už mal za sebou tisícky hodín v prírode, Jane Goodallovú, štúdium správania zvierat podľa Konrada Lorenza – teda vlastnú skúsenosť.“
Volajú vás však Indianom Jonesom. Uvedomili ste si hranice dobrodružstva?
„Dobrodružstvo je už len to, že som so zvieratami v ich prirodzenom prostredí. Snažil som sa vyhýbať riziku, ktoré by priamo ohrozovalo mňa alebo nebodaj mojich spolupracovníkov. Pochopiť prírodu znamená pochopiť seba samého.“
Čitateľ časopisu alebo divák na výstave vidí výsledok vašej práce. Koľko roboty sa za ňou skrýva?
„Nie je dôležité vyfotografovať tony materiálu. Treba si na svoj záber počkať. To je asi otázka citu, ale i spôsobu práce. Pravda, niekedy treba častejšie stláčať spúšť, inokedy hľadám kompozíciu. No a potom je tu tá krásna náhoda, ktorá môže pomôcť.“
Aká bola vaša najdlhšia cesta?
„Od septembra 1999 do decembra 2000 sme spolu s Mikeom Fayom zdolali dvetisíc míľ naprieč divokou Afrikou. Prírodu okolo seba som dokumentoval na farebný materiál, jeho expedíciu na čierno-biely. V National Geographic s tým boli spokojní.“
A vy?
„Mal som pocit, že niektoré fotografie boli naozaj vydarené, ale stále čakám, že tá fotografia s veľkým F ešte len príde.“
Ocenenia vám nič nehovoria?
„To je názor istej skupiny. Ja si cením, keď sa mi ozve čitateľ niekde zo sveta a povie: s vašimi fotografiami som pochopil život okolo seba.“
