Úhlavní nepriatelia. FOTO - INTERSONIC
Vojnový film je žáner, pod ktorým si predstavujeme burácajúcu zvukovú stopu, výbuchy, štatistov, zábery na čerstvo zakrvavené kusy tiel. Tohto veľmi výrazného dojmu sa po posledných hollywoodskych vojnových produkciách už vôbec nedá zbaviť. Je to, akoby filmy vstupovali do súťaže o najväčšie množstvo drastických scén: krv z nich strieka spôsobom, ktorý by bol kedysi nemysliteľný. Všetko, hlásajú tvorcovia, je podriadené tomu, aby fikcia vyzerala čím autentickejšie. Najďalej sa v tom dostali Spielberg a jeho Zachráňte vojaka Ryana alebo Čierny jastrab zostrelený Ridleyho Scotta, ba platili za to v amerických aj západoeurópskych kinách striktným a pre každý film, ktorý chce zarobiť, nepríjemným rozsudkom „mládeži do osemnásť rokov neprístupné“.
Vo vojnovom žánri však existuje ešte opačná cesta: cesta redukcie, napätia metafory. Tou sa vybral Danis Tanovič vo filme Zem nikoho. Tanovič zožal neobyčajnú kopu cien, ale žiadnu za špeciálne efekty, ako by sa na vojnový film patrilo: Cenu za najlepší scenár v Cannes, Európsku filmovú cenu tiež za scenár, Césara za najlepší debut, a napokon, Oscara a Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film. To bol triumf nápadu nad rozpočtom, príbehu nad davmi komparzu a zvláštnymi efektmi.
Danis Tanovic skonštruoval symbolickú situáciu: srbský a bosniansky vojak ležia v opustenom zákope medzi bojovými líniami. Ani jeden z nich nie je nijakým zosobnením bojového stroja - bosniansky horkokrvný vojak Čiki (Branko Djurič) má pod uniformou tričko, Srb Nino (Rene Bitorajac) je zasa čerstvý prisťahovalec. Čiki v hmle zablúdil a dostal sa pod srbskú paľbu, a tak ušiel do zákopu. A v zákope sa začína hra plná čierneho humoru. Čiki by si rád zapálil, má aj cigarety, ale aby sa dostal k zapaľovaču, musí vyliezť zo zákopu a vytiahnuť ho z vrecka mŕtvemu kamarátovi. A keď už vychutnáva prvé šluky, nepriateľská hliadka začne prečesávať zákop, a on sa nemôže dostať k puške.
Srbi vymysleli premyslenú pascu: pod mŕtvolu nastražili mínu - ak sa s ňou pohne, vybuchne a rozprsknú sa črepiny kovu. Ale Čiki sa nakoniec dostane k svojej puške, a z domnelej mŕtvoly sa vykľuje živý človek, ale odsúdený na nehybnosť. Patová situácia nemá riešenie. Puška síce môže meniť majiteľa, ale žiadny zo zúčastnených sa nevie pohnúť ani o krok, keď chce ujsť z tej zeme nikoho. Naopak, čím ďalej, tým viac sú v slučke, dalo by sa povedať, zostávajú uväznení v metafore.
Zem nikoho je čosi ako bodka za vojnou, návrat k nej bez emócií. Dvaja nepriatelia hovoria tým istým jazykom, sú nútení komunikovať a permanentne kolíšu medzi klíčiacou náklonnosťou a nezmieriteľnou nenávisťou. Obaja hovoria rovnakým jazykom, majú dokonca spoločnú známu, ale každý si je na smrť istý, že vojnu zavinil ten druhý.
Režisérova konštrukcia je dôsledná, a preto nemilosrdná. Dvaja, ktorí by si za iných okolností museli rozumieť, bránia svoje pozície všetkými prostriedkami. Tanovic nenačrtáva na žiadnej strane kontúry dobra a zla, len načrtáva varianty nezmyselnej konfrontácie. Tým, kto využíva moc, je preňho vždy ten, kto má práve prst na kohútiku.
