TEXT A FOTO – ČTK, ČTK/AP
Ak sa niekomu zdá, že opísať spôsob pohybu slona, najväčšieho suchozemského cicavca, je jednoduché, mýli sa. Na stránkach časopisu Nature si nad touto hádankou lámu hlavy americkí a thajskí vedci. Slony síce prechádzajú pri vyššej rýchlosti od chôdze k behu, ale ich štýl sa podobá skôr poskakovaniu vtákov, nie behu ostatných zvierat. Vedci zo Stanfordovej univerzity v Kalifornii filmovali 42 slonov pri 30-metrových šprintoch. Polohu kĺbov dolných končatín označili farbou, a tak mohli digitalizované zábery vyhodnocovať v počítači. Najrýchlejšie slony dosiahli rýchlosť asi 25 kilometrov za hodinu. Na prvý pohľad to však vôbec nevyzeralo na beh, ale na chôdzu, pretože slonie nohy sa stále dotýkali zeme a technika krokov sa nemenila. Napriek tomu, každá noha bola počas jedného krokového cyklu na zemi relatívne krátko. Zadné nohy pri odrážaní sa akoby perovali – najprv boli o niekoľko centimetrov kratšie, potom sa znova narovnali. Pri každom kroku sa slony odtláčali viacnásobkom svojej hmotnosti, teoreticky teda bežali. Takýto „beh bez nadvihnutia“ nôh používajú napríklad vtáky. Niekoľkotonové slony majú na to zrejme dobrý dôvod. Šetria si kĺby, ktoré by boli pri dopadaní z väčšej výšky vystavené väčšiemu tlaku. V ďalších pokusoch chcú vedci nájsť odpoveď na otázku, ako si slony udržiavajú pri behu stabilitu. Plánujú na to vyrobiť zariadenie podobné trenažéru vo fitnescentrách, ktorý bude merať aj silu vynaloženú na pohyb.
A prečo sa vedci takýmito vecami vôbec zaoberajú? Na jednej strane zo zvedavosti, na druhej strane však z výskumu slonov môžu získať predstavu, ako sa kedysi pohybovali oveľa väčšie dinosaury. Tiež je zaujímavé, že vzhľadom na svoju hmotnosť majú slony málo svalovej hmoty. Keď pochopíme, ako je to možné, bude sa dať možno pomôcť ľuďom s poruchami chôdze. Do tretice, súvisí to s konštruovaním robotov. Ťažké „chodiace stroje“ do náročného terénu sa budú dať lepšie zostaviť, ak budeme mať preštudované ich biologické vzory.
