MARTIN HOLLÝ (1931), filmový a televízny režisér. V rokoch 1951–53 študoval na pražskej FAMU. Najskôr sa venoval dokumentaristike, v roku 1962 debutoval hraným filmom Havrania cesta. Nakrútil okolo 30 titulov, z ktorých uvádzame: Prípad pre obhajcu, Jeden deň pre starú paniu, Balada o siedmich obesených (Grand Prix na MTF v Monte Carle, Cena medzinárodnej filmovej kritiky FIPRESCI, Cena za najlepšiu filmovú drámu na MTF v Hollywoode), Medená veža, Orlie pierko, Kto odchádza v daždi, Hriech Kataríny Padychovej, Horúčka, Súkromná vojna, Smrť šitá na mieru, Signum laudis (Hlavná cena na MTF Karlove Vary), Noční jazdci, Mŕtvi učia živých, Soľ nad zlato, Právo na minulosť, Zámok v Čechách, Tichá bolesť, Cesta peklom, Na lavici obžalovaných justícia.
V roku 2001 mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra I. kategórie. Žije v Bratislave.
Hovorí o sebe, že je solitér. Že svoju tvorivú cestu nikdy nespojil so žiadnym práve módnym smerom či hnutím. Nepridával sa ani k rôznym skupinám vyznávajúcim tú či onú poetiku. Jednoducho, tak ako stolár robí stoličky, pretože je to jeho profesia, on zasa nakrúca filmy.
Režisér MARTIN HOLLÝ.
Väčšina z vašich filmových a televíznych diel je dodnes známa a pozitívne ich hodnotia diváci aj kritika. Dá sa teda povedať, že vaše 50-ročné režisérske pôsobenie bolo úspešné?
,,V podstate áno, bolo úspešné. Ale, ja som si ctil aj neúspech. Pretože, keď si ho dokážete zanalyzovať, donesie vám tiež úspech. V poznaní svojich chýb, v tom, že sa ich už vyvarujete. No na druhej strane, občas sú to veľmi zložité situácie a vy zisťujete, že úspech či neúspech je veľmi relatívnou vecou.“
Máte príklad?
„Napríklad film Signum laudis. Vyhral Karlove Vary, predal sa do 42 krajín sveta. U nás ho však stiahli z kín už po troch dňoch. Pre absolútny nezáujem divákov. V televízii neskôr zabral, no čo som si mal vtedy myslieť, čomu veriť? Ale zažil som aj situácie, keď sa môj neúspech vyrobil takpovediac umelo.“
Konkrétne?
„Film Prípad pre obhajcu, ktorý som robil po tzv. Chruščovovom ‘oteplení‘ a kde som si dovolil napadnúť vtedajšiu justíciu. V straníckych špičkách nastal poplach. Keďže sa ho však obávali zakázať, radšej zariadili, aby nemal premiéru v centre Bratislavy, ale na jej okraji, v Prievoze. V kine, ktoré sa práve prerábalo, bolo skryté pod lešením a oznam o filme visel iba na malom kuse papiera. Pochopiteľne, prišli naň iba štyria ľudia. No na ÚV KSS, kde ma potom zavolali, mi vyčítali jeho neúspech a tvrdili, že to je dôvod, prečo ho ďalej nebudú propagovať. Také chvíle neboli ľahké. Našťastie, keď som končil jeden film, už som pripravoval ďalší. A to bolo podstatné.“
Prvý veľký a hneď svetový úspech ste dosiahli televíznym filmom Balada o siedmich obesených, ktorý je stále sugestívnou výpoveďou o ľuďoch na hranici života a smrti. Ako si naň spomínate?
,,Hoci som mal vtedy za sebou už viacero dokumentárnych i hraných filmov, akosi som si nevedel nájsť svoju parketu. Albert Marenčin nemal rád moju tradičnú tvorbu a práve on mi veľmi pomohol tým, že som jeho zásluhou začal pracovať s francúzskym režisérom Alainom Robbe-Grilletom, ktorý u nás nakrúcal film Muž, ktorý luže. Spočiatku som bol z jeho absolútne uvoľneného štýlu práce až zdesený. Ja, odchovanec klasickej rozprávačskej, realistickej školy Jiřího Krejčíka, Ladislava Helgeho – a naraz režisér, ktorý mal namiesto presného scenára iba nejaké papieriky vo vreckách. Bol to extrém, ale práve od neho, ako aj od iných príslušníkov vtedajšej novej vlny som sa naučil niečo veľmi podstatné.“
Čo to bolo?
„Naučil som sa uvoľnenosti, schopnosti rozprávať príbeh, ktorý má v sebe aj metaforu, viac významov naraz, a pritom hovorí k súčasníkom. To ma priviedlo až k Andrejevovej poviedke, o ktorej som začal rozmýšľať práve vtedy, keď sa nad nami sťahovali mraky sovietskej moci. Takže postavy anarchistov, ich vzbura proti cárskej moci, boli veľmi aktuálne a preto, zrejme, film tak zarezonoval u nás i v zahraničí. Veď my sme ho strihali práve vtedy, keď sa začala okupácia!“
Napriek tomu, že ste zaň dostali množstvo cien, čoskoro putoval do trezoru. Aké to bolo, keď vám, podobne ako iným ,,kompromitovaným“ režisérom, nastali komplikované časy?
,,Tlaky boli veľmi silné a dnes si ich už mladí ani nevedia predstaviť. Ale aj keď som vtedy nakrútil Medenú vežu a Orlie pierko, nehanbím sa za ne. Boli urobené poctivo, svoj zmysel i divákov majú aj dnes. Po nich som sa však zasa dostal do kurióznej situácie. Iba z kolegiálnych dôvodov som prevzal po hospitalizovanom režisérovi Štefanovi Uhrovi film Horúčka. Nakrútil som ho v štýle balady a boli zasa problémy. Dodnes sa síce o tomto filme hovorí ako o kontroverznom, ale málokto vie, že tiež čoskoro skončil v trezore. Ako všetci, aj ja som mal v úmysle robiť iné filmy a mal som aj predstavu aké. No hoci doba bola, aká bola, i tak som do tvorby vždy vkladal všetky svoje profesionálne schopnosti. A podobne ako iní, snažil som sa týmito filmami aspoň trošku zmeniť svet, v ktorom sme žili. Hoci, úprimne povedané, určite sme neverili, že ešte za nášho života dôjde k takému zlomu, aký priniesol november 1989.“
Jedným z jeho dôsledkov sa stal zápas slovenských filmárov o existenciu. Lebo aj keď staré spôsoby financovania kinematografie právom zanikli, nové sa doteraz nevytvorili. Prečo?
,,Film je veľmi drahý priemysel a toho priemyslu je v ňom skoro deväťdesiat percent. Moja generácia mala výhodu, že štát film finančne dotoval, pretože ho potreboval pre svoje propagandistické zámery. Aj keď výsledok tomu často nezodpovedal a aj keď nám to potom prinášalo problémy. Teraz síce majú mladí filmári nami toľko túženú slobodu vyjadrovania, ale zasa sú odkázaní iba sami na seba. Čo však nie je riešenie – bez podpory štátu, mecenášov sa nezaobídu. Len ide o spôsob, akým sa to urobí – a o jeho hľadanie nám musí teraz ísť. Pretože nejde iba o filmárov. Kinematografia je významnou súčasťou celej našej kultúry.“
Zrejme si nepredstavujete priame dotácie štátu na film?
,,To nie, ale niečo sa urobiť musí. Napríklad, ja mám doma asi dvanásť filmových námetov. Veľmi zaujímavých. Lenže nikdy som nebol scenáristom. Kedysi to bola vážená platená profesia. No teraz, keď sa na niekoho obrátim, každý povie: Martin, najskôr potrebujem zmluvu, zálohu, musím z niečoho žiť. Kto vám však dá peniaze vopred? Takže scenáristi radšej prijmú miesto hovorcu a ako profesia zanikajú.“
Kde vidíte cestu?
,,Iba v spolupráci v rámci európskeho kontextu. EÚ nás síce zrejme všeličím prekvapí, ale v kinematografii predstavuje využitie rôznych podporných fondov jedinú šancu. A je tu i ďalší rozmer, o ktorom hovoril aj Jean-Paul Belmondo na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach. Vyslovil prianie, aby sme už boli rýchlo v EÚ a tak, spolu s inými európskymi krajinami, postavili hrádzu mnohým americkým filmom, ktoré agresivitou ohrozujú národné kinematografie.“
Ako sa pozeráte na osud filmových ateliérov na Kolibe?
,,Keď sme boli pred niekoľkými rokmi u vtedajšieho ministra kultúry Dušana Slobodníka, navrhol som, aby Koliba prešla do rúk dobrého manažéra a stalo sa z nej experimentálne štúdio pre mladých filmárov z celej Európy. Nikdy nezabudnem, ako na mňa vyletel s otázkou, ktorá zahraničná banka za mnou stojí. Nedal som sa a pripomenul mu, že ja som už takto sedel u iných ministrov. Ktorí zasa hodnotili všetko politicky – ale i tak na mňa nikdy nezvyšovali hlas. Upokojil sa, ale vlastne to už bolo jedno. Už vtedy bolo pripravené, čo sa stalo a čo tiež spôsobilo, že náš film je v takej kríze. Za dnešnej techniky sa síce už väčšina filmov nemusí nakrúcať v špeciálnych ateliéroch, treba si však uvedomiť, čo všetko v sebe Koliba obsahovala. Kompletne vybavené dielenské zázemie, zvukový dom, laboratóriá. Dalo sa to prenajímať a peniaze vložiť do nových filmov. Nevraviac o tom, že zánikom Koliby stratili uplatnenie ľudia roky špeciálne školení pre túto oblasť, ktorí dnes, väčšinou, pôsobia v zahraničí. Najmä v Čechách. Kde ich v prípade potreby nájdeme?“
Z hľadiska budúcnosti ste teda skôr pesimista alebo optimista?
,,Stále skôr to alebo. Dnes je slovenská kinematografia v rukách mladých. Verím, že ako sme si my kedysi hľadali miesto, nájdu si ho aj oni. A že, keď sme my viac či menej dokázali prekonať politické prekážky, oni tak urobia zasa s ekonomickými.“
Ako prakticky jediný slovenský režisér ste pravidelne nakrúcali aj v Čechách. Prečo podľa vás česká kinematografia, na rozdiel od našej, vydržala tlak novej doby?
,,Raz som stál pred kinom na Václavskom námestí a vedľa mňa starší manželský pár, ktorý sa díval na plagát nového českého filmu. A odznela asi takáto veta – počul som, že je to strašná hovadina, ale chcem to vidieť. To je tá príčina. Česi svoju kinematografiu milujú a potrebujú. Lebo u nich má, na rozdiel od nás, veľmi dlhú tradíciu, začala sa už s LumiŹrovcami. Aj keď na ňu nadávajú, nechcú sa jej vzdať. Sú zvedaví, aké nové české filmy sa objavia a idú na ne do kina. Aj preto sa vždy nájdu sponzori, ktorí sú ochotní investovať. Aj keď idú do rizika, môžu reálne dúfať, že diváci o film prejavia záujem a peniaze sa im vrátia.“
Dosť málo sa vie, že v nedávnych rokoch ste v USA nielen nakrúcali, ale mali aj tri prehliadky svojej tvorby.
,,Je mi ľúto, že naše médiá si to nevšimli, pretože nejde o mňa, ale o to, že v Amerike sa predstavila slovenská kinematografia a vedela tamojších rozmaznaných divákov zaujať. Sály boli plné. A viete, ktorý film zabral najviac? Kupodivu Hriech Kataríny Padychovej, ktorý som pôvodne ani nechcel zaradiť, pretože sa mi zdal až príliš spojený s našou realitou. Ukázalo sa, že im bol blízky témou vysťahovalectva, postavou Amerikána a ako mi potom hovorili, cez problémy, ktoré zachytával, im lepšie umožnil aj spoznať povahu našich ľudí.“
S vaším menom sa spája aj rad dabingov, napríklad Hviezdnych vojen. Za túto prácu ste i držiteľom prestížnej Zlatej slučky. Aký je váš vzťah k dabingu?
,,Mám ho rád. Je to náročná práca, ktorá vyžaduje plné sústredenie a hercov schopných odovzdať i viac ako rutinu. Teraz sa s ním už síce stretávam pomenej, ale chápem to. Mám aspoň penziu, no mladí nič a musia živiť rodiny. Je mi to trochu ľúto, lebo mám pocit, že ešte nepatrím celkom do starého železa.“
Takže, čo chystá Martin Hollý dnes?
,,Momentálne čakám. Prišli nejaké choroby, s ktorými sa treba vyrovnať – a to pre mňa, človeka vždy aktívneho, nie je ľahké. Konečne som však získal čas na čítanie, rozmýšľanie a na úvahy, čo ďalej. Úprimne povedané, neviem. Mám síce napríklad výborný Hubačov scenár o Petroniovi alebo Križanov námet Solitér o rómskom policajtovi, ktorý sa pre svoje zásady ocitá v rozpore s rómskou komunitou i s ‘bielymi‘. No čo z toho? So Solitérom som išiel dokonca za pánom Csákym, ktorý má ako podpredseda vlády na starosti menšiny, a jemu sa projekt páčil. Odovzdal ho pani Orgovánovej, aby sa tiež naň pozrela, ale zatiaľ sa mi nikto neozval. Ja sa ale nevzdávam. Dozvedel som sa, že pri EÚ vznikla organizácia na podporu filmárskych profesií. Možno sa so scenármi obrátim tam. Keď mi bude zdravie slúžiť, možné je predsa všetko.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
