BRATISLAVA – Na podporu umelcov – ich tvorivosti či vernosti – vznikli svojho času na Slovensku tri umelecké fondy.
Každý tvorca – umelec, novinár, ale aj vydavateľ, dedič autorských práv – do nich musí povinne odvádzať časť svojho honoráru. Tá sa pohybuje v rozmedzí 1–5 percent. Odvedené peniaze by mali slúžiť na umeleckú či vedeckú činnosť. A keďže sú to peniaze verejné, ich tok vo fondoch, ako aj hospodárenie s nimi by mali byť transparentné.
V Českej republike sa umelecké fondy zmenili na súkromné nadácie. Fungujú na báze dobrovoľnosti a patria do súkromného sektora. Na Slovensku to tak nie je.
Umelecké fondy vznikali ruka v ruke s budovaním socializmu, štát si takouto formou uplácal verných umelcov. Zriaďovanie umeleckých fondov sa začalo v Sovietskom zväze. K nám dorazilo v roku 1954. Vznikli tri – literárny, hudobný a Fond výtvarných umení. Fungujú dodnes.
Umelecká obec sa na ne pozerá rozdielne. Ministerstvo si o nich robilo aj prieskum. Jedni tvrdia, že by tieto relikty socializmu mali zaniknúť, iní sú za ich ponechanie, no len ak sa stanú transparentnými. A sú hlasy, aby zostali v terajšej podobe, to si myslia hlavne funkcionári fondov.
„Skúsenosti za tie roky dokazujú, že táto podoba vyhovuje. Problematické veci boli odstránené a spokojnosť s prácou fondu tu je,“ hovorí riaditeľ Literárneho fondu Ladislav Serdahely. Nevidí problém v tom, že poplatky sú povinné, pretože fondy môžu využívať všetci. „Je to založené na akejsi spolupatričnosti a pomoci tým druhým.“
Publicista, textár a spisovateľ Ján Štrasser má na povinné poplatky iný názor: „Nie som za to, aby sa každému autorovi, novinárovi povinne strhávali dve percentá z jeho honoráru na umelecké fondy. Bez ohľadu na to, či chce, alebo nechce využívať ich starostlivosť.“
Podľa akademického sochára Tomáša Luptáka by sa mali fondy zachovať, no oveľa viac stransparentniť, aby využívanie prostriedkov, ako aj ich fondov bolo kontrolovateľné.
V roku 1993 bol prijatý zákon, o umeleckých fondoch, ktorý mal do ich fungovania vniesť demokratické princípy. Nestalo sa. Zákon im síce dal nálepku „národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia“, ale s verejnoprávnosťou nemajú nič spoločné.
„Zákon sa tvoril v čase, keď skúsenosti s takýmito inštitúciami neboli. Dnes by sme si už vedeli namodelovať, čo by v tom zákone malo byť. Len narážame, bohužiaľ, na funkcionárov fondov,“ hovorí riaditeľka legislatívneho odboru ministerstva kultúry Emília Kršíková.
Podobne ako všetky ostatné verejnoprávne inštitúcie aj umelecké fondy by sa mali zodpovedať platiteľom príspevkov. Ale fondy nemajú žiadne kontrolné orgány.
Najviac sa však sťažujú umelecké inštitúcie, ktoré na ne nemajú žiadny dosah. „Jedine Literárny fond má voľný vstup pre všetkých. Pokiaľ ide o výtvarný a hudobný fond, majú taxatívne vymenované, ktoré občianske združenia môžu delegovať, a nie voliť členov samosprávnych orgánov,“ hovorí Kršíková.
MIRKA HOROBOVÁ
