Aj napriek tomu, že televízne stanice prinášajú zábery bombardovania Bagdadu a správy jednotlivých reportérov, ktorí sprevádzajú niektoré americké a britské jednotky, tie najvážnejšie akcie v púšti a nálety na republikánskou gardu Saddáma Husajna zostali mimo dosah kamier, píše Economist.
A aj keď oficiálne zdroje hovoria o relatívne úspešnom postupe spojeneckých jednotiek, nie všetko ide podľa plánu USA a Británie.
Prvé dva týždne vojny ukázali, že mnohí irackí vojaci sú ochotní bojovať za Saddáma Husajna. Je škoda, že utláčaní šiiti v Basre sa proti irackému režimu nevzbúrili ako v roku 1991.
Odporcovia vojny sa dožadujú jej odôvodnenia. Veď mnohí Iračania sa postavili za svojho diktátora, aby bojovali proti zahraničným votrelcom, namiesto toho, aby vítali tzv. "oslobodenie", pripomína Economist, podľa ktorého je možné, že ľudia síce môžu nenávidieť režim, ale útočníkov zo zahraničia ešte viac.
Podľa londýnskeho týždenníka však aj napriek tomu zatiaľ nie je celkom vylúčené, že iracký režim sa zrúti zvnútra, ale žiadny zodpovedný vojenský plánovač si nemôže dovoliť počítať s tým, že sa nepriateľ vzdá bez boja.
Spojenci preto budú musieť svoje víťazstvo tvrdo vybojovať a tak nemožno vylúčiť, že počet obetí, vrátane civilistov, bude oveľa vyšší, než doposiaľ. No, ako záverom dodáva Economist, ani to nie je dôvod prepadať panike.
