ené rozviazanie pracovného pomeru a neodvádzanie odvodov do rôznych fondov – to sa stáva hlavne po bankrotoch firiem. Na uspokojenie takýchto nárokov bol zriadený špeciálny fond.
Raritou u nás je, keď je dôvodom žaloby diskriminácia na pracovisku. Krajský inšpektor práce Rudolf Kubica zo Žiliny si spomenul len na jediný podobný prípad za celú svoju prax. V krajinách únie však začínajú prevažovať práve takéto pracovnoprávne spory – spolu so spormi pre nedodržanie skúšobnej lehoty. „Onedlho to bude veľmi aktuálna téma aj pre Slovensko,“ myslí si bývalá ministerka práce a sociálnych vecí Oľga Keltošová na základe svojich skúseností z pôsobenia v Medzinárodnej organizácii práce.
V zahraničí sú častými dôvodmi sporov diskriminácia pre pohlavie, vek, náboženstvo, politickú či sexuálnu orientáciu. Bežné sú aj spory týkajúce sa rozdielu vo výške platov žien a mužov. „Aj vďaka tomu v zahraničí už nie je rozdiel medzi nimi taký priepastný ako u nás,“ myslí si Keltošová. Očakáva, že ustanovenia, ktoré budú túto problematiku obsahovať sa dostanú aj do nášho Zákonníka práce.
Desaťtisíce slovenských občanov si hľadajú prácu v zahraničí. Veľká časť z nich pracuje za hranicami načierno, tí, čo pracujú legálne, majú riadne pracovné zmluvy s presne stanovenými podmienkami.
V Nemecku, kde pracuje viac ako 10-tisíc našich občanov, sprostredkúva zamestnanie priamo Národný úrad práce. „Do pracovnoprávnych vzťahov v zahraničí však nevstupujeme, len sprostredkúvame zamestnanie,“ hovorí Ľudovít Mlynarčík z Národného úradu práce.
V praxi to znamená, že ak má náš občan pracujúci napríklad v Nemecku problémy so svojím zamestnávateľom, musí sa obrátiť priamo na príslušné nemecké orgány. Na našich občanov sa vzťahuje v takomto prípade rovnaká legislatíva ako na nemeckých a sú aj rovnako chránení. Pred odchodom do zahraničia sú upozornení, aby svoje prípadné problémy so zamestnávateľom riešili priamo na mieste a počas trvania pracovného pomeru.
Aj napriek tomu sa stáva, že sa ľudia sťažujú až po návrate na Národnom úrade práce. „Naša legislatíva neumožňuje riešenie pracovnoprávnych sporov jednotlivca v zahraničí,“ tvrdí Mlynarčík. Národný úrad práce môže v takýchto prípadoch iba upozorniť partnerskú krajinu, že s niektorým zamestnávateľom sú problémy. Nestáva sa to však často.
Problémy bývajú najmä s legálnymi sprostredkovateľmi práce v zahraničí. So svojimi klientmi často nepodpíšu zákonom predpísanú dohodu o sprostredkovaní práce a nepoučia ich o podmienkach práce v zahraničí.
Osobitným prípadom sú tí, ktorí pracujú v zahraničí načierno – zákony ich nijako nechránia.
