Vôbec prvá kresba Ernesta Zmetáka s bratislavským motívom: Slávičie údolie, tužka, 1944.
na Bratislavu.
A tak je samozrejmé, že napriek svojim mnohým putovaniam po slovenských mestách či dedinách, ale aj zahraničným cestám - kde má výnimočné postavenie jeho fascinácia Talianskom - patrila aj Bratislava k Zmetákovým veľkým témam.
Zabudnuté panorámy
V expozícii, ktorú otvoria zajtra o 16.00 h v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy, predstaví kurátorka Hana Vaškovičová okolo päťdesiat kresieb, grafík i malieb, ukazujúcich často aj už neexistujúce tváre slovenskej metropoly, jej podhradia, židovského mesta, Vydrice či Petržalky. „Výstava priblíži aj Zmetákovo autorstvo slávnej mozaiky na štíte Primaciálneho paláca či jeden z jeho známych bratislavských gobelínov,“ dopĺňa kurátorka.
Ernest Zmeták zvečnil Bratislavu celkove asi v stovke diel. „Nezobrazoval som ju programovo, rozmanitosť jednotlivých pohľadov bola daná mojím presunom po meste, tým, ako som viackrát menil bydliská a ateliéry. Prvá kresba je z roku 1944 a je na nej časť Slávičieho údolia, kde som býval, dnes sú tam namiesto chatiek a záhrad činžiaky. A tie posledné bratislavské práce sú z môjho terajšieho bydliska pod Slavínom, napríklad autoportrét s pozadím Hradu. Každé z tých miest malo svoje čaro, z bývalého Gudernovho ateliéru na Grösslingovej ulici bol skvelý výhľad na množstvo dvorov s pozadím Ondrejského cintorína, úplne odlišnú panorámu mi poskytol pohľad zo siedmeho poschodia činžiaku na Karadžičovej ulici,“ vysvetľuje doyen slovenskej výtvarnej moderny.
Stretnutie s Fullom
Veľa kresieb vzniklo aj priamo v exteriéri, keď na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení, kde bol asistentom Ľudovíta Fullu. „Vlani sme sa so svojimi dielami stretli v Slovenskej národnej galérii,“ odbočí pri spomienke na staršieho kolegu. „On tam mal veľkú retrospektívu a ja zasa výstavu Talianske inšpirácie o mojej zasľúbenej krajine na Apeninskom polostrove.“
Taliansko bolo Zmetákovi krásne osudové, ale istý čas aj bolestne nesúdené. „Keď som v roku 1958 získal na benátskom bienále cenu Instituto internazionale di arte liturgica za päťfarebný drevorez Útek do Egypta, nesmel som si ju ísť prevziať.“ Pustili ho tam až po štyroch rokoch a za tých, dnes takmer smiešnych stotisíc lír prežil čarovné tri mesiace na Sicílii.
„A to zobrazovanie Bratislavy počas môjho účinkovania na škole? Spomínam naň veľmi rád aj preto, že zaujalo i vtedajších študentov,“ vracia sa k terajšej výstave. „Často sme sa vo voľných chvíľach presunuli s Milanom Laluhom či Andrejom Barčíkom na neďaleké Rybné námestie, ktoré som kreslil z bývalého mestského pivovaru. A najmä na Vydricu, tá sa mi nesmierne páčila, stáli tam veľmi pekné zoskupenia domov, ktoré najmä zhora vyzerali úžasne. Priťahovali ma, akoby som vedel, že to raz všetko zbúrajú.“
