Na európskom kontinente vládne v súčasnosti desať monarchov: v Belgicku, Dánsku, Holandsku, Lichtenštajnsku, Luxembursku, Monaku, Nórsku, Španielsku, Švédsku a Veľkej Británii. Aktivity talianskej kráľovskej rodiny a hnutia v bývalých komunistických krajinách dávajú tušiť, že tróny modrej krvi na našom kontinente by sa mohli aj rozšíriť.
Bulharsko
Bývalý bulharský cár Simeon II. vyhral v roku 2001 v parlamentných voľbách. Ako jediný monarcha na svete sa stal premiérom. Simeon Saskoburggotski sa stal cárom ako šesťročný v roku 1943. Na tróne nesedel dlho. Už v roku 1946 ho komunistický vodca Georgi Dimitrov vyexpedoval s celou rodinou za hranice. Rodina sa túlala po Európe, žila i v Egypte, nakoniec našla nový domov vo Francovom Španielsku. Simeon ovláda osem jazykov, venoval sa podnikaniu a bankovníctvu a medzi španielskymi „modrokrvnými“ si našiel aj manželku, markízu Margaretu. Dnes je veľmi obľúbený a ako jediný nevládnuci panovník má pomerne reálnu šancu vrátiť sa na trón.
Srbsko a Čierna Hora
Kandidátom na korunu je šesťdesiatnik Alexandar Karadjordjevič – doteraz ju na hlave nikdy nemal. Jeho otec, kráľ Petar II., utiekol pred nacistami do britského exilu v roku 1941 a v sedemdesiatych rokoch zomrel v Los Angeles, kde sa princ Alexander narodil. Britská vláda vtedy vyhlásila celé poschodie hotela Claridges v Londýne, kde srbská kráľovská rodina žila, za teritórium Juhoslávie. Po vojne musela celá dynastia v lete 1947 odísť znovu. Nedávno sa potomok kedysi slávneho rodu Karadjordjevičovcov, ktorý sa v roku 1904 dostal na trón Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, vrátil do vlasti predkov. Občania sa mu smiali, lebo nevedel poriadne ani po srbsky. Sám hovorí, že návrat na trón nie je ako nastúpiť do taxíka. O obnovenie monarchie sa dnes snaží len okrajová Srbská heraldická spoločnosť, ktorá tvrdí, že Srbom je monarchistické cítenie vlastné.
Albánsko
Do vlasti sa pred časom vrátil sedemdesiatnik Leka Zog, syn bývalého albánskeho kráľa. Na letisku v albánskej metropole Tirana ho vítalo niekoľko stoviek prívržencov, ktorí mávali štátnymi vlajkami a vykrikovali monarchistické heslá. Jeho predchádzajúca návšteva pred piatimi rokmi sa skončila útekom z krajiny kvôli policajnému vyšetrovaniu prípadu smrti jednej osoby pri prestrelke. K streľbe došlo počas nepokojov po referende, v ktorom Albánci hlasovali proti obnoveniu monarchie.
Rumunsko
Osemdesiatnik Michaeli I. si sadol na rumunský trón ako šesťročný, keď bola rumunská šľachta nespokojná so správaním jeho otca Karola II. Ten si totiž v predvojnovej Európe vyslúžil prezývku kráľ-playboy. Mladý Michaeli pracoval ako študent v bukureštských Fordových závodoch pri páse, robil aj na poli. Ako kráľ Michaeli I. sa prezieravo dištancoval od Hitlera, vyhnal pronemeckého premiéra generála Antonesca a pridal sa na stranu budúcich víťazov. V kráľovskom paláci usporadúval bujné večierky pre generalitu Červenej armády, ktorá obsadila Rumunsko, ale v roku 1947 ho komunisti vyhnali do emigrácie. Skúsenosti z domova mu pomohli, keď sa v Británii venoval chovu sliepok a predaju vajec. Bývalí poddaní ho koncom 90. rokov privítali ľahostajne, ani dnes si takmer 70 percent ľudí obnovenie monarchie neželá.
Grécko
Gréckym exmonarchom je Konstantin II., kedysi milovaný i za víťazstvo na rímskej olympiáde v jachtingu v roku 1960, ale dodnes kritizovaný i nenávidený za to, že v roku 1967 otvoril na niekoľko desaťročí dvere diktatúre vojenskej junty, ktorá mala Grécko zachrániť pred komunistickým nebezpečenstvom. V roku 1975 sa Grécko po referende stalo republikou – vtedy mu zakázali pricestovať domov a mohol na desať minút vystúpiť v gréckej televízii. Za monarchiu vtedy hlasovalo 30 percent Grékov. Bývalý kráľ už naznačil, že do krajiny sa vráti aj v roku 2004 ako člen Medzinárodného olympijského výboru počas konania olympijských hier. K návratu na trón sa vyjadruje opatrne: „Nezmieril som sa s ničím, je to otázka histórie, ale ak grécky ľud preferuje republiku, nie som proti.“ V pase má však napísané – bývalý kráľ Helénov.
Česká republika
Český trón je voľný, korunovaného kráľa mali Česi naposledy v roku 1835 – Ferdinanda V. Dobrotivého. Pôsobí tu síce royalistické hnutie, ale keby sa aj stal zázrak, nemalo by koho posadiť na trón.
