u sú však ženy, ktoré si život bez zvierat nedokážu predstaviť. ALŽBETA DAROLOVÁ je jednou z mála slovenských ornitologičiek.
Ako vyzerá vaša práca?
„Záleží na tom, čomu sa práve venujem. Posledné dva roky je to výskum trsteniarika spevavého. Ráno vstávam o tri štvrte na štyri, o piatej som v robote, uvaríme kávu do termosky a o pol šiestej sme už v teréne. Až do večera. Musíme zistiť, kedy vtáky prilietajú, ako sa pária, nájsť ich hniezda, dospelé odchytiť a označiť. Robíme nahrávky vtáčích hlasoch, ktoré potom vyhodnocujeme, sledujeme vývoj mláďat, skúmame parazity – švoly a roztoče, ktoré bývajú v hniezdach a na mláďatách, a tak ďalej.“
Vtáky nehniezdia vždy na prístupných miestach. Nie je to občas nebezpečné?
„Keď som robila výskum sokola myšiara, lozila som po osvetlení štadióna na Interi. Mám prelezený bratislavský Nový most, vežičky hradu, keď sme robili výskum kúdelníčky, lozili sme po stromoch, za sýkorkou fúzatou som sa brodila vo vode, kde bol ešte ľad. Pre mňa je to však normálne. Treba si len dávať pozor.“
Ako to tak počúvam, nie je ornitológia chlapskou záležitosťou?
„Veľa žien v ornitológii naozaj nie je, väčšinou ide o mužské povolanie. Ornitologičiek je málo a skôr sú zamerané laboratórne alebo experimentálne. Rodina sa s chodením do terénu, aspoň v takej intenzívnej miere, ako to robím ja, neznáša. Ja však žijem sama, takže si môžem dovoliť byť v teréne sedem dní do týždňa.“
Na Diane Fossovú i Jane Goodalovú si gorily a šimpanzy časom zvykli a nechali ich sledovať život opičieho spoločenstva. Čo však plaché vtáky? Tiež si na vás časom zvyknú, dokážu vás rozpoznať?
„Áno, ale poviem vám opačný príklad, ako asi čakáte. Keď sme robili výskum kúdeľníčky lužnej, museli sme odchytávať a krúžkovať dospelé vtáky. Bol tam jeden samec, ktorý naše auto rozpoznal na pol kilometra. Keď nás zbadal, okamžite odletel z hniezda a nevrátil sa. Jeho reakcia bola oveľa intenzívnejšia ako u ostatných jedincov, ktoré na nás nejako výnimočne nereagovali. Ale zase, hneď ako kolega, ktorý prikrmuje sokoly rárohy, príde k búdke, sú pri ňom, lebo vedia, že dostanú potravu.“
Chováte si doma nejakého vtáčika?
„Nie. Som zástancom slobody. Neznášam mreže, voliéry a neslobodu. Život vtákov vo voľnej prírode sa nedá ničím vynahradiť.“
Myslíte si, že aj život mestských vtákov je romantický? Nie sú oproti tým z hôr iba chudobnými príbuznými?
„Ťažko povedať. Prišli dobrovoľne, prispôsobili sa a využívajú, čo im mestá ponúkajú – hniezdenie, potravu, lepšie klimatické podmienky. Vtáky, ktorým to nevyhovovalo a nevedeli sa prispôsobiť, z miest odleteli, alebo sem ani neprišli. Ale druhy, čo zostali, sú zväčša v poriadku.“
