FOTO SME – PAVOL MAJER
„Mladá žena zvláštnej skrytej krásy a čistoty“ alebo „dokonalé zosobnenie chladu a ukrývaných emócií“. Tak sa česká divadelná kritika vyjadruje o herečke brnianskeho HaDivadla ELE LEHOTSKEJ, dcére hudobníka Janka Lehotského, ktorá naposledy spolu s hosťujúcim Richardom Stankem zaujala v inscenácii Top dogs. Do rodnej Bratislavy sa vracia čoraz radšej – momentálne aj s túžbou vychutnávať pravú kaviarenskú jar.
Spĺňate predstavu o dievčatku z umeleckej rodiny, ktoré chcelo byť odjakživa herečkou?
„Zo začiatku mi to bolo úplne jedno. Všetko išlo nejako samo od seba – na základnej škole som chodila do baletu a na všetky možné krúžky, na gymnáziu pribudli nové aktivity. Akurát – a možno to bude znieť čudne – som odjakživa koketovala s myšlienkou študovať na ekonomickej škole. Asi som podvedome vždy chcela akosi slúžiť. V detstve som sa veľa hrávala na poštu, ale už dosť dlho vo mne víťazí chuť predvádzať sa na javisku.“
Neprekáža vám popularita vášho otca?
„Dnes určite nie. V detstve to bolo trochu iné. Pamätám si, že som sa v istých chvíľach akoby hanbila za to, že môj otec je populárny. Pred deckami som si vymýšľala: ten Janko Lehotský, to nie je môj otec, môj je ten, čo hrá v Moravanke na basu. Pri dospelých to, samozrejme, nešlo. Pre učiteľky som bežne vybavovala autogramy. Za svoj najväčší výkon považujem účasť na detskom karnevale. Keďže som bola odjakživa aktívna, raz ma učiteľky s tým najlepším úmyslom presvedčili, aby som sa prezliekla za svojho otca. Nakreslili mi pod nos fúzy, do ruky strčili gitaru a moju kamarátku prezliekli za Mariku Gombitovú.“
Žeby vás známy Modus nezlákal k hudbe?
„Nie som úplne hluchá, dokonca viem aj celkom spievať. No v našej rodine si každý hľadal svoju vlastnú cestu. Otcovu kariéru sme neprežívali kolektívne. Doma sme ho vídali málokedy a ako decko som si s tým ani hlavu nelámala. Občas ma brával na skúšky a koncerty, raz za čas som s ním na nejakej akcii zapózovala. Dnes to zažívam pri manželovi-režisérovi. Reči, že som ‘niekoho niečo‘, alebo skôr ‘tá od toho‘, mi trochu prekážajú, ale už som si zvykla.“
Rodičia z vás nechceli mať niečo iné ako herečku?
„Nikdy na mňa netlačili. A ja som zase mávala pocit, že by som mohla robiť čokoľvek. Po čase som sama zistila, že moja vnútorná väzba zrejme smeruje na otcovu mamu, ktorá pochádzala z Ostravy, volala sa rovnako ako ja a svojho času bola v slovenskom balete pojmom. Bohužiaľ, nepoznala som ju, ale vraj sa na ňu veľmi podobám. Dnes ma z času na čas tato preventívne podpichne, kedy už natočím nejaký film a prečo nerobím letušku. Kedysi som ňou totiž vážne chcela byť.“
Byť letuškou je asi podobný dievčenský sen ako byť herečkou, nie?
„Keď tak nad tým rozmýšľam, divadlo samotné mi nikdy nestačilo. Stále som mala pocit, že popri tom musím robiť aj niečo ‘normálne‘. Ešte aj dnes mávam nutkanie zamestnať sa v nejakej firme – to asi z tej hry na poštárku. Hovorím vám, ja som skrytá sekretárka.“
Prijali vás v jeden rok na pražskú DAMU aj na VŠMU v Bratislave. Voľba padla na Prahu. Prečo?
„Na jednej strane bolo fajn, že som mala možnosť rozhodnúť sa, no na druhej to bolo naozaj na pováženie. Okrem miesta štúdia som si mala vybrať medzi klasickou činohrou a takzvaným alternatívnym herectvom. Napokon som si zvolila Prahu z jednoduchého dôvodu – ísť v osemnástich do sveta bolo lákavejšie.“
Čo predstavovala česká alternatíva v herectve po revolúcii?
„Priznám sa, doteraz presne neviem. Akoby ma na škole žiadna osobnosť neoslovila. Tento odbor nahradil bývalú bábkarinu a obávam sa, že pedagógovia v tom čase ani sami nevedeli, čo vlastne od nás a od seba chcú. Skúšali na nás všeličo. Prízvukovali nám, že chcieť musíme my sami, no výsledkom bolo, že sa tam takmer nič neurobilo. Náš ročník tvorilo sedem dievčat a traja chlapci a tento nepomer nám nevyhovoval. Nedalo sa urobiť ani poriadne predstavenie. Postupne som nadobúdala pocit, že zahnívam a som v zlom čase na zlom mieste. Po dvoch rokoch ma to celkom prestalo baviť.“
Takže vám začalo byť trochu ľúto za tou druhou šancou?
„Alternatíva a klasická činohra sú dve rôzne veci. Zdá sa mi, že remeslo sa dá lepšie zvládnuť na Slovensku. V Prahe som bola hodená do vody, tak som podvedome čakala na príležitosť. V tom období som si často hovorievala, že tradičný spôsob herectva by mi možno imponoval viac. Mala som veľké ideály, vysoké ambície a tak trochu karieristické úvahy. Preto mi niekedy prišlo trochu ľúto, že som sa dobrovoľne vzdala ročníka, ktorý na VŠMU otváral Martin Huba. Predstavovala som si, že keby som ostala na Slovensku, určite by som už hrala v Národnom. Chvalabohu, v praxi som rýchlo zistila, že všetko je vlastne inak.“
Ako?
„Po dvoch rokoch rozpačitého štúdia som od svojich o dva roky starších kolegov, absolventov ročníka Věry Galatíkovej a Petra Čepka, dostala ponuku hrať v činohernom súbore v Ústí nad Labem. Neváhala som a ostala som tam osem sezón vrátane materskej dovolenky. A zahrala som si naozaj dobre. Školu sa mi, chvalabohu, podarilo dokončiť s individuálnym študijným plánom.“
Tento tím režíroval aj váš manžel Jiří Pokorný. Ako ste na tom s rolou herečky – režisérovej manželky?
„Tradícia režisérov a ich manželiek-herečiek možno stále vyvoláva rozporuplné reakcie, ale ja si to nevšímam. Zdá sa mi úplne normálne, keď režisér ponúka svojej žene-herečke robotu. Je fajn, ak si ju dobre pozná. S manželom robím priemerne jednu vec za dva roky. Mimochodom, býva na mňa oveľa prísnejší ako na ostatných členov súboru. Keď má viditeľne neprimerané nároky, hneď si to všimnú a ozvú sa: čo na tú Elu toľko vyskakuješ!“
Nepokladáte to za zvláštny spôsob manželskej sebarealizácie?
„Ani nie. Ak vzťah nefunguje v súkromí, na javisku sa to aj patrične odrazí. A naopak. Záleží od spôsobu očisty. V našom prípade to znamená nehovoriť doma o robote, dokonca, ak je to potrebné, jeden druhému sa aj vyhýbať. Hlavne v čase najväčšieho tlaku a vypätia, keď sa v rámci spoločnej práce schyľuje k premiére. Jednoducho – treba si to vedieť ustrážiť, pritom však dávať pozor aj na to, aby ani jeden z partnerov v istom bode nezamrzol. Nám to zatiaľ ide. Nedávno sme dokončili hru Top dogs v brnianskom HaDivadle. Bola to po dlhom čase vydarená spolupráca.“
Hráte v nej prvýkrát v slovenčine. Je to rozdiel, alebo ani nie?
„Je pre mňa fakt zážitkom hrať konečne po slovensky. S hereckým partnerom Richardom Stankem, ktorý u nás hosťuje, sme sa doslova našli. Akoby som bola celé roky v strehu, a teraz zrazu pohodička. Po česky síce hovorím bez problémov, ale akcentu sa asi nikdy nezbavím. Ľudia v inom jazyku inak rozmýšľajú, to je stará známa vec. Duša češtiny a slovenčiny sa odlišuje. Iná je intonácia viet aj dôraz v nich. Zo začiatku som si svoje české repliky prehadzovala do slovenčiny a zase späť do češtiny. Neskôr som zistila, že to nejde. Úplne najlepšie je počúvať a pozorovať, potom nechať text prejsť sebou, ale nenechávať ho na seba padnúť. Spoliehať sa na výraznú podobnosť našich jazykov je dosť zradné. Preto som prestala češtinu transformovať.“
Považujete niektorú z vašich doterajších rolí za najlepšiu?
„To je ťažké posúdiť. Jedna je najlepšia v tom, akú má odozvu, na druhej je najlepšie jej skúšanie, tretia sa od premiéry cez každé ďalšie predstavenie vyvíja, ďalšia je zase najlepšia vo výbere partnera. Divadlo je živá záležitosť. Človek pracuje nielen v ňom, ale aj na ňom – pretvára sa.“
Čo od divadla očakávate?
„No práve! Uvidím, čo príde. Do Brna sme sa presťahovali asi pred dvoma rokmi kvôli divadlu. Je to mesto príjemné aj pre život, ale zatiaľ nevieme, kam nás to ďalej zaveje.“
Napríklad aj do Bratislavy?
„Nevylučujem to, záleží od impulzov a príležitostí. Myslím si, že sa netreba báť pripustiť si voľný život – teda v zmysle, že človek je pripravený na zmenu a je jej schopný.“
Napĺňa vás herectvo?
„To áno, samozrejme. Akurát, že keď zistím, čo na akom princípe funguje, idem ďalej. Možno to vyzerá, že sa kĺžem iba po povrchu vecí, ale takáto cesta mi vyhovuje.“
Dá sa taká cesta nazvať kariérou?
„Keď je človek mladý a neskúsený, má pocit, že ak čo najrýchlejšie nezapracuje na popularite, niečo zmešká. Ale to vôbec nie je tak. Ide skôr o spôsob orientácie. Dnes som v prostredí, v ktorom chcem byť, a robím divadlo, aké chcem robiť.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
