Stretli sme sa štyria – ja a traja poľovníci. Cieľom našej spoločnej výpravy bola poľovnícka chata vysoko v pohorí Oravskej Magury. Ráno už bolo dávno hore, krásne, prvomájové. Ovešaný fotoaparátmi som chcel všetko zachytiť – žlté kvety prvosienky, bledofialové šafrany a biele veternice. V čistom opare pod modrou oblohou sme sa rozišli na všetky strany – na postriežku.
Prvý vybehol na lúku malý diviak – lanštiak. Odrazu sa dolu objavil srnec. Vystupoval hore. Pozerám sa cez objektív fotopušky na pekný výtvor prírody a potom odrazu jeden skok a srnček sa stratil v tmavej hore. Zo svetla na horizonte lúky však vykročil ďalší srnec. Tento bol už lepší v paroží, lenže vietor od nás mu rýchlo podráždil nozdry a skákavo odbehol. Do chaty sme prišli za úplnej tmy. Zaspali sme pred polnocou.
Iskričky svetla blikali na tmavom nebi, keď som vstal a načúval zvukom okolitých lesov. Pomaly sa rozvidnievalo, keď nad priesekom zapískala sluka, potom sa ozval drozd kolohrivý. Ticho snorím po fotoaparátoch, vešiam ich na plecia, čosi hádžem aj do plecniaka a už cítim na tvári závan ranného chladu.
Povyše nad širokou lesnou cestou som cítil, že zosadol ťažký vták. Odrazu som ho zbadal na spodnej vetve košatého smreka, priamo nad širokou zvážnicou. Svetlo už pozeralo spoza temných vrcholcov trčiacich do obzoru. Hlucháň – kohút už stojí v skrýši smrekovej čečiny, odrazu vytŕča čiernu hlavu so svietivým zobákom a dvíha ju dovysoka, až sa začervenie veľká škvrna nad okom. Čierny vejár v tme hustých konárov vidieť slabo, len sivomodrý krk s oceľovým leskom sa trochu potriasol a vniesol život do tohto prejavu vyznania lásky. Nadýchnutý vták v postavení sochy v sekundových intervaloch napája krátky čas vzplanutia, rozkoše a túžby. Drozd kolohrivec preťal klepanie hlucháňa trilkom ľúbostného vábenia a dvorenia svojej drozdici, na samom vrcholci toho istého košatého smreka.
V ďalšom okamihu sa nádherný a ťažký kohút zošuchol na starú cestu. A už zasa stojí ako hrdina s vypätou hruďou a pyšne vystrčeným zobákom, aby spustil ešte raz trojveršie svojich zásnubných hier.
Tiene sa natiahli a postupne odpochodovali po strmine dolu prudkým južným svahom až do smrekovej riediny. Kohúta už nieto. V zátiší klenby voňavej hory určite stojí tíško sliepka hlucháňa, možno aj dve-tri, a čakajú na okamih vzplanutia vzájomnej lásky. Zahľadím sa na prázdne miesto, kde sa pred chvíľou odohrávala ľúbostná scénka nášho najväčšieho hôrneho vtáka – tetrovho hlucháňa, ušľachtilého a vzácneho potomka oravskobeskydských lesov.
IVAN KŇAZE
FOTO – AUTOR
