Ešte v roku 1932 mu vyšla na túto tému kniha Malerische Winkel und Höfe aus dem alten Pressburg, ktorú teraz vydalo v preklade Magdy Takáčovej vydavateľstvo PT Alberta Marenčina ml.
Kniha Malebné zákutia a dvory starého Prešporku sa dnes ocitá v paradoxnom postavení: ak jej autor pred vyše sedemdesiatimi rokmi upozorňoval na unikátne stavby, dvory, uličky a dokumentoval ich fotografiami známeho prešporského fotografa Josefa Hofera, pripomínajúc, že praktiky moderných čias zbavujú obraz mesta „jeho pravej originálnej podoby, ktorú nadobudlo počas dlhých storočí“, dnes už mnohé z týchto pamiatok navždy zmizli. Čo bolo ešte Benyovszkého súčasnosťou, je teraz len minulosťou.
No aj tak Benyovszkého kniha umožňuje imaginárny vstup do nenápadných lokalít, ktoré si tento pozorný vnímateľ a znalec Prešporku zrejme dlho všímal a poznal ich históriu. Nedrží sa nejakej konkrétne vytýčenej turistickej trasy, ale chodí z miesta na miesto, nazerá do podbrání, ak je stavba významnejšia, vysvetľuje, kto a kedy ju dal postaviť, kto v nej býval, kto ju zdedil, akú mala funkciu.
Benyovszky nehovorí o atmosfére a ani nostalgicky nevzdychá, všíma si však každý pozoruhodný architektonický detail, registruje každý strom alebo kvetinovú výzdobu, či dokonca výhľad na okolie. Text nadobúda skutočný význam až v spojení s príslušnou fotografickou snímkou.
Autor zároveň vysvetľuje, prečo sa obraz mesta prudko menil najmä od druhej polovice 19. storočia. Kedysi totiž musel mať každý mešťan vlastný dom a „táto základná podmienka občianskeho práva spôsobila, že domy v meste často ostávali po celé stáročia vo vlastníctve jednej rodiny“. S objektmi preto súviseli i citové väzby potomkov na ne; kontinuita vlastníctva im pripomínala detstvo, rodičov, súrodencov, predkov.
„Dnes sa často stáva, že nejaký privandrovalec, ktorý sa ešte nenaučil mesto milovať a vážiť si ho… kúpi pekný, starý, dobre zachovaný meš-tiansky dom a špekuluje s ním alebo ho dá zbúrať a namiesto neho postaví trojposchodovú stavbu, ktorá mu prinesie desaťnásobný zisk. Pritom neraz zničí jednotný výraz ulice s vysokou estetickou hodnotou.“ Ako aktuálne znejú Benyovszkého slová i po toľkých rokoch!
Pri príprave tejto knihy iste vznikli všelijaké problémy, napríklad premenovanie ulíc: nový názov sa však vždy uvádza v zátvorke. Ale pri fotografiách alebo údajoch v texte by sa bolo žiadalo uviesť, či príslušné lokality ešte existujú a ak, pod akým číslom. Samozrejme, výnimku tvoria bývalé Vodné kasárne, Leberfinger alebo Vodná priekopa pri Michalskej veži. Ale iné zákutia a dvory ostávajú iba predmetom čitateľovej predstavivosti. Sotva totiž bude zisťovať, či sa ešte dajú nájsť.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
