BRANISLAV STANKOVIČ, bývalý tenista, dnes tréner: „Po rozdelení federácie sa Slovensko v Davisovom pohári muselo prebíjať nahor z najnižších kategórií. Nikdy sa nestalo, že by niekto z hráčov neprijal nomináciu, aj keď sme v začiatkoch hrali so slabými súpermi ako Malta či Sudán. Tešili sme sa na partiu okolo kapitána Miloša Mečířa, každý sa snažil urobiť pre víťazstvo maximum. Po štyroch rokoch Slovensko postúpilo medzi 16 elitných tímov svetovej skupiny a verím, že sa tam udrží aj tohto roku. Finančné odmeny zvyknú byť citlivou stránkou fungovania kolektívu, no pravidlá boli v tíme vždy jasné dopredu a neprichádzalo do úvahy, aby sa o nich hovorilo počas zápasu.“
JÚLIUS ŠUPLER, hokejový tréner: „Keď som viedol národný tím Slovenska v rokoch 1993 - 1996 ani raz sa mi nestalo, že by hráč odmietol reprezentovať. Tohto roku mi pridelili juniorský tím Slovenska do 20 rokov a už na prvej spoločnej akcii mi jeden z mladíkov odkázal, že sa nezapojí do prípravy, ba nepríde ani na pohovor - vraj má v tom čase tréningový proces! Reprezentácia sa športovcovi nedá nariadiť, musí vychádzať z presvedčenia, mala by prinášať radosť ľuďom, čo mu fandia. Pozná sa to, ak reprezentant hrá z povinnosti - kolektív môže na to doplatiť v zlomovom momente. Vždy je lepšie postaviť sa k nominácii otvorene, a keď to tak niekto cíti, povedať radšej nie. V dnešnom hokeji po ťažkej sezóne nie je jednoduché ísť na majstrovstvá sveta a pripúšťam, že niekedy je správnejšie, že sa hráč ospravedlní - zváži, že by nemohol vydať všetko, čo je v ňom. Môj celkový dojem: v začiatkoch reprezentácie Slovenska prebiehalo všetko spontánnejšie. Verím, že také časy sa ešte vrátia.“
JAROMÍR TRUKSA, stolnotenisový reprezentant: „Som rodák z moravskej Poštornej, ale v národnom tíme Slovenska hrám od roku 1993 veľmi rád. Z vtedajšej generácie som zostal sám. Stolní tenisti sú asi raritou, ale my si na reprezentáciu dokonca priplácame. Taký perfektný je náš zväz… V príprave na tohtoročné majstrovstvá sveta sme dostávali stravnú jednotku na celý deň 160 korún, to by mi stačilo možno na raňajky. Na stravu a cestovné som si zo svojho pridával denne dve-tri stovky. Na dvadsať dní svetového šampionátu v Japonsku som dostal dovedna 105 dolárov, to stačilo akurát tak na kávu po obede. Napriek tomu sa vždy teším na reprezentačné tričko.“
IVAN BÁTORY, lyžiarsky reprezentant: „V reprezentácii som od samého začiatku samostatného Slovenska. V lyžovaní je to iné ako v kolektívnych športoch, u nás nie je taký tlak v nominácii. Nikdy mi nenapadlo, aby som niekedy odmietol nastúpiť na majstrovstvách sveta či inom vrcholnom podujatí, hoci sa mi už stalo, že som nechcel bežať v štafete. Vedel som dopredu, že po mne a Martinovi Bajčičákovi už nemá kto ťahať v špičke, a tak som sa snažil s trénerom dohodnúť, aby som sa radšej mohol sústrediť na individuálne súťaže. Ak by som športoval len kvôli peniazom, iste by som si nevybral bežecké lyžovanie. Už som však stál na stupni víťazov na pretekoch Svetového pohára a viem, že ten pocit sa nedá zaplatiť.“ (on)
