Zajtra popoludní sa poslanci parlamentu začnú opäť zaoberať novelou ústavy. Druhé čítanie sa otvorí krátko pred druhým výročím uznesenia, ktorým Národná rada SR zriadila parlamentnú komisiu na revíziu ústavy. Z viacerých poslancov, ktorí boli povolaní zo všetkých parlamentných strán, v nej napokon pracovali štyria vyvolení – Peter Kresák, Ladislav Orosz, Ivan Šimko a Pavol Hrušovský. Po pätnástich mesiacoch, počas ktorých vypracovali 19 verzií novely, v máji roku 2000 predložili do parlamentu jej konečnú podobu. Minuloročné prvé čítanie ju bez väčších emócií posunulo ďalej. Druhé čítanie bude oveľa dramatickejšie. Poslanci HZDS sú totiž pripravení splniť želanie svojho predsedu, aby novelu znosili pod čiernu zem.

Pred parlamentným prvým čítaním sa poslanci opozície sťažovali predovšetkým na to, že nemali možnosť podieľať sa na konečnej podobe novely. Pritom prácu v parlamentnej komisii jednoducho ignorovali. Teraz svoju hlavnú výhradu formulujú inak: na konkrétnom znení novely ako základnom zákone by sa mali poslanci zhodnúť bez ohľadu na politickú príslušnosť.

Predsedníčka SNS Anna Malíková spoločný názor opozície vyjadrila aj vlastnými slovami: „Ak má ísť o ústavu všetkých občanov, nesmie byť prijatá iba valcom vládnej ústavnej mašinérie.“ Jej opozičný kolega Peter Brňák ešte dodal, že ak by novela prešla iba hlasmi koaličných poslancov, „bude to nanútená ústava, ktorá bude do budúcnosti vždy zdrojom ústavnoprávnej a ústavnopolitickej nestability“. Brňákov výrok, že ak sa s ústavným textom okrem koalície nestotožní aj podstatná časť opozície, nemožno ho považovať za celospoločensky a ani straníckopoliticky akceptovateľný, v nadchádzajúcej parlamentnej rozprave zaznie ešte neraz. Ide totiž o argument, ktorý má v demokracii svoje miesto a opodstatnenie.

Keďže ústava zásadným spôsobom reguluje verejný život krajiny, je naozaj žiaduce, aby rozhodujúce politické sily dospeli k jej konečnej podobe po vzájomnej dohode. Problém je však v tom, že konsenzus nie je možný, ak sú predstavy dvoch politických táborov o správe vecí verejných protikladné a navzájom sa vylučujú. Treba povedať, že obsah novely a predstavy opozície o správnom usporiadaní spoločnosti sú v príkrom rozpore. Práve preto predseda HZDS svojim prikázal, aby ju znosili pod čiernu zem.

Vladimír Mečiar považuje za neprijateľné mnohé ustanovenia novely, ale najviac ho pohoršujú tri zásadné inovácie – nové kompetencie Ústavného súdu, nové právomoci regionálnych samospráv a nové zásady uplatňovania medzinárodného práva. Vo svojom súhrne totiž menia doterajší charakter slovenskej štátnosti.

Predseda HZDS sa pri viacerých príležitostiach plamenne rozhorčoval nad tým, že Ústavný súd by po prijatí novely mohol v predbežnom konaní zablokovať účinnosť každého zákona, o ktorom predpokladá, že v ďalšom konaní pred súdom preukáže jeho rozpor s ústavou. Mečiar tvrdí, že v takom prípade je „právne riadenie štátu vylúčené“. V skutočnosti by však novela vylúčila iba takú možnosť zneužívania práva, akú výdatne využívala jeho tretia vláda.

Dnes platná slovenská ústava totiž ticho predpokladá, že štátne orgány budú rešpektovať jej ustanovenia. Ako ukázala vládna prax, bol to hlboko mylný predpoklad. Mečiarov kabinet navrhoval a jeho poslanci schvaľovali zákony, ktoré boli zjavne v rozpore s ústavou. Bývalá garnitúra prostredníctvom Fondu národného majetku, a teda protiústavne, stranícky sprivatizovala podniky za 110 miliárd korún, a to len „vďaka“ okolnosti, že v čase, keď zákon prijala, bol chránený domnienkou ústavnosti. Ústavný súd síce po rokoch skonštatoval, že táto domnienka nebola namieste, lenže stav, ktorý sa medzitým vytvoril, už nie je možné zvrátiť. Aj na základe opakovanej skúsenosti sudca Drgonec upozorňoval, že v takto koncipovanej podobe Ústavný súd vôbec neochraňuje ústavnosť, lebo je len „bezzubým orgánom, ktorý iba proklamuje, že niekto niekedy urobil niečo nesprávne“. Práve preto, aby najvyšší orgán ochrany ústavnosti nebol bezzubý, ho predložená novela oprávňuje pozastaviť účinnosť právnych predpisov „ak ich ďalším uplatňovaním môže dôjsť k ohrozeniu základných práv a slobôd, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný nenapraviteľný následok“.

Ak by vláda mala v úmysle uplatňovať svoju moc v rozpore s ústavou, ak by chcela zneužívať právo na zištné ciele, musela by počítať s tým, že narazí na ústavnú prekážku. Išlo by o prekážku, ktorá je dostatočne silná, aby obmedzila aroganciu výkonnej moci a minimalizovala možnosť zneužívania práva. Politik Mečiar má naozaj dôvod, aby novelu s takou prekážkou odmietol. Ale to ešte nie je dôvod, aby sa s ním v tomto bode hľadal konsenzus.

Aj keď dnes platná ústava hovorí o dvoch stupňoch či úrovniach územnej samosprávy, až predložená novela obom garantuje rovnaké práva. Nová dikcia by obciam i vyšším územným celkom garantovala ústavné právo na samosprávu, čiže právo na samostatné spravovanie vecí verejných patriacich do ich pôsobnosti, pričom štát by do toho mohol a smel zasiahnuť iba prijatím ústavnej či zákonnej normy a nijako inak. Vznikli by tak predpoklady, aby sa republika tak, ako ju poznáme dnes, stala minulosťou. Namiesto dominantnej štátnej správy by veci verejné v rozhodujúcej miere mohla spravovať územná samospráva. Namiesto jediného rozhodujúceho centra by rozhodnutia prijímali v každom centre vyššieho územného celku. Štát riadený z jedného miesta by sa zmenil na sústavu samosprávne konajúcich oblastí. Je zrejmé, že pre každého politika, ktorý správu štátu stotožňuje s mocenským ovládaním všetkých a všetkého, by takáto zmena bola katastrofou. Ako nočnú moru ju vníma aj predseda HZDS.

Obraz decentralizovanej a samosprávnej krajiny opísal ako akútnu hrozbu pre územnú celistvosť štátu: „Do samosprávnych vzťahov môže vstúpiť NR SR len zákonom a Ústavným súdom, ale nižšie články sú postavené tak, aby sme išli buď k nejakému princípu spolkovej krajiny, alebo k systému kantónov.“ Vladimír Mečiar sa vyhol tomu, aby starostom a primátorom či potenciálnym predstaviteľom vyšších územných celkov priamo povedal, že ich autonómiu, nezávislosť od štátnej správy či od centra považuje za neprijateľnú, lebo on si želá, aby sa tu vládlo, a nie spravovalo. O to viac vykresľoval, čo by samospráva priniesla juhu krajiny. Podľa Mečiara navrhovaná novela „uzákoňuje právo na odtrhnutie a dáva cestu, ako to vyriešiť“. Inými slovami Zemplín, Spiš či Šariš sa nesmú stať samosprávnymi územnými celkami, lebo keby sa nimi stali, juh republiky by sa odtrhol!

Zastrašovanie voličov kombinuje predseda HZDS s vyhrážkami politikom. Sám seba sa spýtal, prečo to Migaš, Dzurinda a Schuster pripustili, a aj si odpovedal: „Je to hlúposť? Nie. Je to zrada. Oni vedia, čo robia. A tak aj v budúcnosti sa treba s nimi rozprávať.“ Ako možno nájsť konsenzus s človekom, ktorý koncept decentralizácie a ústavného posilnenia samosprávneho princípu označuje za zradu? Akú šancu na zmysluplný obsah má diskusia s poslancami, ktorí po svojom predsedovi opakujú, že novela ústavy ohrozuje územnú celistvosť republiky, lebo dáva vyšším územným celkom ústavné právo na samosprávu? Navyše je evidentné, že Vladimír Mečiar svojmu strašeniu o odtrhnutí juhu sám neverí. Keď redaktorke svojho denníka vysvetľoval, čo by priniesol projekt samosprávnych celkov, povedal: „Vláda predpokladá, že sa do nich infiltruje, a aj keby prehrala veľké voľby v roku 2002, bude mať územný vplyv, pri ktorom by výkonná centrálna moc bola vlastne iba akýmsi odporúčacím orgánom.“ Predstava, že napriek úspechu v parlamentných voľbách, nebude patriť „víťazovi“ všetko, politikov istého druhu určite desí. Ale na empatiu s nimi niet dôvodu.

Ešte jedna podstatná zmena v ústavnom systéme irituje šéfa HZDS do takej miery, že ju odmieta vždy, keď hovorí o novele. Ide o navrhovaný odsek 2 prvého článku ústavy, ktorý hovorí: „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“ Tento odsek ako súčasť ústavného textu by zásadným spôsobom obmedzil možnosť akejkoľvek legislatívnej a „zákonnej“ svojvôle politickej moci. Teda aj takej svojvôle, akou hýrila napríklad tretia Mečiarova vláda a koalícia HZDS, ZRS a SNS.

Trojnásobný expremiér vníma toto obmedzenie ako mimoriadne poburujúce. Tvrdí, že prijatím druhého odseku by vraj štát prestal byť suverénom vo vzťahu k zahraničiu a prišiel by aj o svoju zvrchovanosť. Ústavný záväzok, že sa právny poriadok republiky bude utvárať v zhode s medzinárodným právom, je pre neho absolútne neprijateľný. Politik a politický subjekt, ktorý nemá v úmysle konať proti zásadám medzinárodného práva, nemá ani dôvod, aby sa takému záväzku vyhýbal. Mečiar a HZDS sa mu zjavne vyhnúť usilujú, preto spor o navrhovaný odsek novely falošne „principializujú“.

Na ilustráciu, k akým fantazmagóriám môže dospieť odporca zmien v ústave, spomeňme reakciu šéfa hnutia-ľudovej strany na ustanovenie, podľa ktorého SR „môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe preniesť časť svojich zvrchovaných práv na medzinárodnú organizáciu, ktorej je členom“. Aj keď ide o doplnok, ktorý má jasný prointegračný zmysel, Vladimír Mečiar ho komentuje ako prostriedok na likvidáciu štátnosti: „Kedykoľvek sa skupina poslancov v NR SR rozhodne, môže preniesť na akúkoľvek medzinárodnú organizáciu celú zvrchovanosť a rozpustiť štát, zlikvidovať ho, vymazať z mapy Európy. Pripravený dokument nemôžeme podporiť a považujem ho doslova za zradu štátnych a národných záujmov.“

Na rozdiel od šéfa HZDS politici SNS nejdú do podrobností a ani sa nepokúšajú predstierať, že urobili vecnú analýzu predloženej novely, ale závery, ku ktorým dospeli, sú prakticky zhodné s postojmi ich bývalého koaličného partnera. Nielen predsedníčka Malíková, ale aj poslanec Prokeš pri každej príležitosti vyhlasuje, že „ide o také zmeny v ústave, ktoré by otvorili cestu k dezintegrácii až k zániku Slovenskej republiky“. Preto nemožno očakávať, že druhé parlamentné čítanie predloženej novely bude vecnou rozpravou o jej ustanoveniach. Opozícia sa pokúsi udržať parlamentnú debatu na úrovni ideologického sporu o ohrození a zániku slovenskej štátnosti. V skutočnosti novela ohrozuje iba tú podobu a charakter štátnosti, aký sa Slovenskej republike pokúšali vtlačiť politici HZDS a SNS, keď boli pri moci. Preto je akýkoľvek pokus o konsenzus vopred odsúdený na neúspech. Ak sa Slovenská republika naozaj má stať tým, čím je podľa prvého článku ústavy, teda zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom, nepotrebuje koalično-opozičný konsenzus, ale schválenie predloženej novely.

MARIÁN LEŠKO