Ako sa vôbec môžeme snažiť pochopiť futbalovú realitu v tomto globalizovanom svete bez toho, aby sme sa nakoniec vždy chytili do siete veľkého biznisu? Veľký biznis, ktorý sa nezastaví pred ničím a ktorý predvída kvalitu ľudského života a vo vzťahu k futbalu sa nikdy neusiluje zachytiť podstatu športu, ani rešpektovať city fanúšikov.

Futbal nemôže – až na pár výnimiek – dúfať, že unikne pred touto realitou. Medzi týmito výnimkami možno menovať niekoľko klubov, ktoré poznám – Bayern Mníchov, Manchester United, Real Madrid, ktoré stále prejavujú oddanosť tomuto športu a fanúšikom a vždy akoby prichádzali s nápadmi, ako demonštrovať svoju dejinnú nezastupiteľnú pozíciu vo futbalovej hre.

Zvyšné mužstvá, alebo aspoň veľká väčšina zvyšných mužstiev, majú politicky zviazané ruky nedôležitosťou futbalu ako formy trávenia voľného času v úzkej previazanosti na veľký biznis, s prestupmi hráčov, ktoré sa šplhajú do miliónov dolárov, pričom títo stále vzbudzujú nádeje a ilúzie fanúšikov.

Tieto zvyšné mužstvá kupujú a predávajú hráčov za sumy, ktoré naďalej všetkých udivujú, už ani nepredstierajú, že by vážnejšie prispeli ku kvalite hry, a ešte menej, že by dali najavo vernosť akejkoľvek politike, s výnimkou opakovaného rozvírenia nádejí a ilúzií fanúšikov rok za rokom. Fanúšikov, ktorí napriek nespočetným sklamaniam stále snívajú o skvelých tímoch, s ktorými sa stotožňujú a ktorým sľubujú neutíchajúce nadšenie.

Všetci sa musia zúčastniť, keď sa rozbehne hra s nakupovaním. Nakupujú riaditelia klubov, priatelia riaditeľov, technickí tajomníci, sprostredkovatelia, televízia, nakupujú sponzori a niekedy – no najmenej zo všetkých – smú nakupovať aj tréneri.

Niekto povie: „Kúpme.“ Ďalší sa spýta: „Čo?“ Ešte ďalší odpovie: „Košele.“ Najlepšie košele, najdrahšie košele. A potom sa všetci vyberú do mesta a kúpia košele. Tie najdrahšie, samozrejme. Až kým niekto nenakukne do šatne a neuvidí všetky košele, a kým sa nespustí poplašný zvon. „Prečo sme kúpili toľko košieľ, keď máme len jednu kravatu – a tá je navyše zelená?“

Komu by to však prekážalo, hlavne že sa uspokojil mediálny efekt. Len teraz sa problém začína. Prirodzene, človek sa musí dobre obliekať, ale to by bolo ako pýtať sa: „Ako vybavíme a vyzbrojíme mužstvo?“ Ako vždy, nie sú to hráči Manchestru – lojálni voči Alexovi Fergusonovi päť rokov bez toho, že by vyhrali nejakú dôležitejšiu trofej, len aby potom vyhrali všetko, čo sa dá, pričom poskytujú fanúšikom pohľad na peknú hru a zábavu – kto spúšťa tento problém.

Keby som chcel ukázať opačný extrém, stačilo by preskúmať politiku Interu Miláno, Ríma, nehovoriac už o Španielsku, s výnimkou Realu Madrid a La Corune. V Južnej Amerike je situácia oveľa horšia: všetko je predané a nikto nič nezískava. Napríklad situácia v argentínskom futbale je chaotická. Realita je taká, že futbal pripomína našu ekonomiku – nikdy nie je istota, že budeme schopní rozdúchať sny alebo nádeje na znovunadobudnutie strateného bohatstva.

Prirodzene, argentínsky futbal je nesmierne veľkorysý, ako dokazujú niektorí hráči v mužstve do 20 rokov, ktorí nakoniec vyhrali majstrovstvá sveta. No napriek tomuto úspechu hráči stále odchádzajú. Možno nie do tej miery ako v minulosti, ale čoraz viac hráčov a lepší hráči než inde.

Predávame hráčov v takom množstve, v akom sme predávali hovädzinu a pšenicu a v tých časoch vďaka tej pšenici a hovädzine sme boli šťastnou krajinou, ktorá mohla snívať. Neviem, či bola taká šťastná, ako ostala v mojich spomienkach, no určite nebola taká smutná ako dnes.

Náš futbal sa rozpadá pod opatrnými a vydesenými pohľadmi spoločnosti a štátu, ktorí sú zároveň komplicmi, stúpencami politiky, čo uviazla medzi neoliberálnou pravicou, kŕčovito zachovávajúcou daný stav, a rozptýlenou ľavicou, bojujúcou za zmeny.

Futbal, ktorý patrí k veľkému biznisu, sa nezastaví pred ničím a na svojej nešťastnej, neúprosnej ceste spôsobuje krutú devalváciu, ochudobnenie na všetkých spoločensko-politických úrovniach.

Stačí sledovať neblahé udalosti nedávnej súťaže Copa America. A uvedomiť si, že tento pohár býval vzorovým scenárom pre najväčších futbalistov v dejinách nášho svetadielu.

Takže medzi všetkými pochodmi a protipochodmi sa rozhodlo, že sa bude hrať, že sa bude nejako hrať. Potom z ničoho nič sa Argentína deň pred začiatkom rozhodla nezúčastniť sa na ňom. Nato prizvali Honduras, ale mnohí z jeho prestížnych osobností neprišli. Technickí pracovníci sa pokúšali vysvetliť to tvrdením, že pre nich to je akási skúška, ale tím bude hrať aj tak.

To je ako tvrdiť, že Berlínsky filharmonický orchester pôjde do milánskej La Scaly bez huslí, aby videl, čo to spraví. Z toho je jasné, že náš futbal je spútaný drôtom, zviazaný a tesne pred výbuchom.

Dúfam, že nikdy nesprivatizujú milánsku La Scalu alebo Teatro Colon v Buenos Aires. Lebo keby to urobili, a biznis je len biznis, mohli by zmeniť vystúpenia tenora Luciana Pavarotiho alebo tanečníka Julia Boccu na ukážku otvoreného sexu. Absolútny biznis je stále biznis.

CESAR LUIS MENOTTI

(Autor je bývalým reprezentačným trénerom Argentíny)