Radoslav Suchý. FOTO - ARCHÍV

Letná príprava je pre hokejového profesionála nepochybne veľmi dôležitá. Viem, že ste si v istom tatranskom hoteli boli zatrénovať spolu s Petrom Bondrom i Ľubošom Bartečkom. Prezraďte nám, kto chytil najväčšiu „svalovicu“?

„Musím sa priznať, že ja! Zo všetkých troch som na sebe doteraz robil najmenej ja a bolo to vidieť! Peter je skúsený hráč, ktorý vedie celý tréningový program. Vie, čo je pre hokejistu dobré, a preto sme s Ľubošom radi, že si našiel čas a bol ochotný si s nami zatrénovať.“

Teraz spolu trénujete, ale o pár mesiacov sa stretnete na ľade ako súperi. Sú momenty, keď sa na vás rúti dobrý kamarát a len od vás závisí, či bude, alebo nebude skórovať. Čo vtedy prežívate?

V takých chvíľach je to trochu iné. Napríklad keď na mňa ide Peter, Ľuboš či iný kamarát, tak veľmi nechcem, aby dal gól, pretože by si potom robil žarty. Viac sa na neho sústredím a výhodou je to, že asi viem, čo spraví. Špecifickosť tých súbojov je v tom, že si pri nich, samozrejme, nič nedarujeme. Je to naša práca a každý hrá svoju hru a musí sa snažiť, aby v zápase vynikol a upriamil pozornosť len na seba. Ale existuje pri nich určitá ohľaduplnosť, pretože je to kamarát a treba si dať pozor, aby som ho náhodou nezranil.“

Rozprávate o vzájomnej ohľaduplnosti. Viete si predstaviť takú situáciu, že by sa dvaja Slováci v NHL v zápase pobili?

„Ešte z juniorky alebo z farmy si pamätám na jeden zápas, kedy sme sa Ľubošom Bartečkom začali vzájomne provokovať a pokrikovať po sebe. Bolo to ale čisto zo ‘švandy‘. Rozhodca však našim slovenským pokrikom nerozumel a vrútil sa medzi nás a začal nás od seba odtŕhať. Pre nás to bola skutočne dobrá zábava. Ale neviem si predstaviť, že by to bolo v skutočnosti. Bitky, ktoré vidia diváci v zápasoch NHL, sú v podstate záležitosťou určitej skupiny hokejistov, ktorých jednotlivé tímy angažujú špeciálne za týmto účelom. Títo bitkári sa medzi sebou veľmi dobre poznajú a sú často najlepší kamaráti. Preto keď sa navzájom pobijú, tak tam nevidno zákernosť. Je to ich práca, a keď sa treba biť, tak sa bijú.“

Koho považujete za najväčšiu osobnosť NHL?

„Meno Gretzky v NHL znamená veľmi veľa. Aktívne už síce hokej nehrá, ale do NHL má čo povedať ako jeden z majiteľov klubov. Je to legenda. Rovnako ako Mario Lemieux, ktorý sa po určitej pauze vrátil na štadióny a je najväčšou hviezdou. K tomu mu dosť napomáha to, že je Kanaďan, pretože v NHL si predsa len pretláčajú svojich chlapcov. Ak by však bol Kanaďanom Jágr, bol by väčšia hviezda ako Mario Lemieux. Je to podľa mňa najlepší hokejista.“

Čo vám dala a čo vzala popularita?

„Vo Phoenixe nie je hokej jedničkou, a preto nemáme až takú popularitu. Viac nás poznajú v Kanade, kde celá krajina žije hokejom. Doma vo Phoenixe máme svojich stálych fanúšikov, s ktorými sa už viac-menej dobre poznáme. Keď však vycestujeme napríklad do Toronta, na letisku, pred hotelom či pred štadiónom stoja rady obdivovateľov a žiadajú od nás autogramy. Tam nás pozná viac ľudí ako vo Phoenixe. V Poprade ma až tak veľa ľudí v civile nespozná. Určitý ošiaľ som v tomto smere spoznal po petrohradskom striebre, ale ten už vyprchal. Populárny som medzi chlapcami, ktorí začínajú s hokejom. Z ich strany však cítim určitý odstup. Viem sa vžiť do ich situácie, pretože taký pocit som prežíval aj ja, keď som bol mladý chalan a do kabíny k nám prišiel napríklad Peter Bondra. Ten odstup však nemám rád. Neznášam, keď sa ku mne spomínaní chlapci správajú veľmi vážne a pozdravia ma: ‘Dobrý deň, ujo!‘ Chcem, aby ma brali normálne, a poviem im, že nabudúce ma majú pozdraviť normálne - čau!“

Na tamojších štadiónoch je aj trocha iná atmosféra ako na tých našich. Aký pocit vás premkol v momente, keď ste nastupovali na svoj prvý zápas v NHL a v hľadisku bolo možno dvadsaťtisíc divákov?

„Bola tam určitá nervozita a to množstvo divákov ju ešte vystupňovalo. Ešte väčšiu trému som však zažil v prvom domácom play off zápase. Na štadióne bolo dvadsaťtisíc ľudí a všetci oblečení v bielom. Potom mi vysvetlili, že vo Phoenixe je taká tradícia. Svoju príslušnosť k nám však nedali najavo len oblečením. Keďže sa naše mužstvo volá kojoti, celé publikum začalo zavíjať ako svorka týchto zvierat. Bolo to ohromujúce. Tamojší diváci majú k hokeju iný prístup. Vo Phoenixe sa chodia ľudia na hokej baviť. U nás zase prídu kritizovať. Niekedy mám pocit, že na našich štadiónoch sedí niekoľko tisíc trénerov naraz.“