Stromom ľudia vždy venovali zvláštnu pozornosť: uctievali ich, velebili, dokonca sa ich báli. Keď naši predkovia ešte len naznačili svoju prítomnosť na Zemi, stromy existovali už dávno, výborne prispôsobené podmienkam. Pračlovek pomaly spoznával ich hodnoty: dávali mu tieň počas horúceho dňa, chránili ho pred dažďom a snehom, živili plodmi, výhonkami a kôrou, umožňovali mu úkryt pred dravcami. Stali sa potrebné, preto im dokonca začali vzdávať božskú poctu.
Zvláštnemu kultu sa tešili stromy vybraných druhov, exempláre najväčšie a najimpozantnejšie – matuzalemovia a patriarchovia. Kult stromov bol podľa znalcov relígií jedným z najstarších, známych na našej planéte. Jeho zvyšky pretrvali dodnes v legendách, prísloviach, zvykoch aj v liečiteľstve. Strom dobra i zla existoval aj v biblickom raji. Stromy uctievali národy Blízkeho aj Ďalekého východu, antickí Gréci a Rimania, germánske kmene, Galovia, Skýti, Kelti, rovnako aj Slovania. Na našom území jestvovali kmeňové i nadkmeňové posvätné háje. Tu sa zhromažďovali staršinovia a kňazi, tu volili vodcov a čarodejníkov, spájali páry manželským putom, novonarodených prijímali do kruhu spoločenstva, konali sa súdy, liečili chorých, veštili zdar rôznych podujatí, tu horeli obetné a pohrebné hranice.
Tak ako medzi ľuďmi sú vládcovia a poddaní, aj medzi stromami sú druhy uznávané za kráľovské aj pospolité. Medzi tými prvými bol a je kráľom kráľov dub. Verilo sa, že bol prvým stromom na svete. Jediný pretrval potopu a poskytol ochranu obetiam živla. Vo všetkých kultúrach bol posvätným stromom. Mysleli si, že sťahuje božský oheň, blesky. Zároveň aj oheň dával, bolo ho možno vykresať, trúc o seba dve dubové halúzky. V starom Grécku bol stromom pána Olympu, najvýznamnejšieho spomedzi bohov – Dia.
(všk)
