Drobčekova garderóba nie je lacná. Milka Tomanová si ju necháva šiť u profesionálnej výtvarníčky. Okrem toho, že Drobček chce udržiavať krok s módou, má trochu problém naťahovať si šaty cez hlavu. Navyše si musí maskovať aj svoj vypuklý zadoček. Tam totiž nosí svoje ťažisko. Marioneta Drobčeka váži štyri a pol kila, vyrobených bolo osemnásť jej ďalších variantov. „Dôležité je, aby bola bábka dobre vyvážená,“ hovorí M. Tomanová, ktorá bola vo svojej profesii osobitnou kategóriou. „Zaradili ma síce do extraplatovej triedy, ale bola som o to menej obsadzovaná,“ spomína.
Na nedávnej premiére divadelnej hry Jasminy Rezy Život na trikrát v Štúdiu L+S vystupuje okrem známych hercov aj malé dieťa. Emíliu Vášáryovú, Milana Lasicu, Martu Sládečkovú a Milana Kňažka „sekíruje“ nástojčivý plač vnúčika, ktorému sa nechce spať. Hlas prichádza zo zákulisia a nepatrí bábätku, ale najstaršej účastníčke hry – Milke Tomanovej, ktorú si bez nálepky Drobčeka z televízneho Matelka možno len ťažko predstaviť.
Prečo hlas vnúčika nepatrí skutočnému dieťaťu? „Voľba padla na mňa asi celkom náhodou. I keď môj part je obmedzený iba na hlas, z roly sa teším. Hra je dobre napísaná a Yasmina Reza je vynikajúca autorka,“ hovorí Milka Tomanová.
Verí, že dnes už nikoho nemusí presviedčať o tom, že bábkoherec nie je iba imitátorom a bruchomluvcom. Milka Tomanová je predovšetkým travestkou – herečkou detských úloh. „Môj hlas je štylizovaný polohou a farbou, ale pritom sa v ňom musí odraziť celý rad pocitov. Ak sa herec nechá inšpirovať detským charakterom, naivitou, logikou myslenia a preženie to do absurdna, môže vytvoriť postavu bohatšiu ako dieťa, ktoré hrá samo seba,“ tvrdí.
Kúpeľňová speváčka
Detský hlas ju živí vyše štyridsať rokov. „Už ako stredoškoláčku ma chytilo bábkové divadlo, nedalo sa tomu uniknúť.“ Svoju prvú postavu – Marienku v hre Húsatko – nahovorila v roku 1951 a na celoštátnej súťaži Bábkarská Chrudim dostala hneď ponuky do dvoch profesionálnych českých divadiel. „Hovorila som si – nechcem byť bábkoherečkou, ja sa iba tak hrám. Dodnes to ostalo tak, že sa ‘akože‘ hrám. I keď som v rukách držala niekedy až sedemkilovú bábku, divák nesmel badať námahu.“
Svoj detský hlas objavila ešte na strednej škole. Na vysokej to dopracovala dokonca až po koloratúrny soprán. Mala vynikajúcu profesorku spevu Jarku Pemzovú, žiačku Ady Nordenovej, ktorá bola zase žiačkou Emmy Destinovej.
„V divadle som spev využívala aj za veľmi krkolomných podmienok, ale inak, na škole v Prahe, som bola hlavne kúpeľňová speváčka. Tam to najlepšie znelo,“ vraví so smiechom.
Záležalo na pomotaní
S postavou bábky-Drobčeka bola Milka Tomanová spojená skoro dve desaťročia. Zo stoviek pokračovaní Matelka boli síce mnohé poplatné dobe, ale podľa nej boli niektoré scenáre vymyslené dobre. „Postava a text boli prísne dané scenárom. V televízii boli na to veľmi citliví. Ale predsa, dalo sa improvizovať aspoň v maličkostiach, a to je pre herca vždy inšpiratívne,“ hovorí. „Podľa scenára Drobček deti príliš často poučoval, tak som kolegom vždy pripomínala, že má iba päť rokov a dala som si záležať na tom, aby veci aspoň trocha pomotal.“
Vnuci Drobčeka neberú
Na otázku, či jej nikdy nerobilo problémy prevteliť sa do malého chlapca, herečka odpovedá: „Robilo i nerobilo. Tých postáv, ktoré som v divadle i v televízii vytvorila, bolo určite vyše dvesto. Myslím si, že moja infantilita v nich bola užitočná. Iba v bežnom živote bola nepraktická a nevyplácala sa,“ priznáva.
Dnes je Milka Tomanová predovšetkým penzistkou a babičkou. Svojim dvom vnukom vynahrádza všetko, čo pri dcére nestihla. I keď babka s bábkou ešte stále chodí medzi deti – do materských škôl a kultúrnych zariadení, jej vnuci už Drobčeka veľmi neberú. „Toho mladšieho sa mi podarilo priviesť k čítaniu kníh až cez detektívky,“ hovorí.
Nepotrebovala dabovanie
Bábkoherci mali počas totality celkom dobré možnosti cestovať. Zájazdy do Holandska, Mexika, Fínska, Belgicka, Francúzska, Vietnamu či Kambodže však boli podmienené naštudovaním postavy v cudzom jazyku. Keďže Milka Tomanová má absolútny sluch, cudzojazyčné repliky zvládla dokonale. Domáci často neverili, že ide o cudzinku.
„Práca na cudzojazyčnej verzii sa však nekončila jej dvojmesačným naštudovaním. Na každom zájazde som až v spolupráci s tamojšími tlmočníkmi, javiskovými majstrami či riaditeľmi divadiel vedela nájsť najvhodnejšie detské výrazy, ktoré neobsahuje žiaden slovník.“
Aby nebolo vidno, kto je kto
Horšie bolo, že veľké úspechy na Západe sa doma priznať nemohli. Dbalo sa na to, aby bábkoherec ostal v anonymite a pri klaňačke sa ukazoval bez bábky. Často to vyvolávalo pocit rezignácie a zúfalstva. Napriek pochybnostiam Milka Tomanová vnímala svoju prácu vždy cez vzťah k deťom. „Dodnes je to tak. Deti a poplatnosť dobe sa nemenia,“ vraví. „Treba iba vedieť, že za zábavou na javisku sa ukrýva neustále hľadanie dokonalého výrazu a úsilie o presné vyjadrenie situácie. A to si vyžaduje tvrdé fyzické vypätie. Málokto vie, koľko ubolených kolien, vytočených krkov a vyťahaných rúk sa ukrýva za čiernymi plentami bábkového divadla.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
