Marián Červeňanský sa celý život venuje pestovaniu exotických rastlín. FOTO SME – PAVOL MAJER
j záhrady, ktorá ako jediná na Slovensku zhromažďuje pôvodné druhy orchideí z celého sveta. Pod palcom ich má najmä MARIÁN ČERVEŇANSKÝ. Exotické rastliny nielen pestuje a skúma doma v Nitre, ale precestoval kvôli nim Kostariku, Mexiko, Ekvádor, Peru a Nikaraguu.
Hovoríte, že povolaním ste záhradník, ale nikdy vás nevzrušovali karafiáty a iné bežne známe kvety. Lákali vás rastliny, o ktorých nevieme skoro nič. Kedy vo vás vzklíčil záujem o exotiku?
„Vlastne si plním chlapčenské sny. Presne si pamätám, ako som ako desaťročný uvidel v skleníku v Topoľčiankach prvú orchideu. Bola to najvoňavejšia zo všetkých orchideí, ktorá kvitne iba dva a pol dňa. Upútal ma krásny tvar kvetu, no najmä vôňa – zmes sladkej vanilky, zrelého ananásu a ďalších tropických plodov – šíriaca sa na desiatky metrov. Už to vo mne zostalo. Celý život som sa venoval pestovaniu orchideí, ale prvú cestu za nimi som podnikol iba pred desiatimi rokmi. Mal som už štyridsaťpäť rokov, keď mi český kolega ponúkol cestovať do Mexika a Kostariky. Prvé výpravy boli iba študijné. Pozoroval som, fotil a tešil sa, že som tam. Neskôr sme však už dostali povolenie na zber a dovoz materiálu z voľnej prírody.“
Keď na vás tak osudovo zapôsobil kvet v skleníku, aké to bolo vidieť celé trsy rastlín vo voľnej prírode?
„Prekvapilo ma najmä to, ako sa realita líši od toho, čo je popísané v knihách. Na cestu som sa vždy poctivo pripravoval, prečítal si množstvo literatúry, takže som si myslel, že ma nič neprekvapí. Kníh o orchideách je veľa, ale až na výpravách som zistil, že dve tretiny vôbec nezodpovedajú realite.“
Ako je to možné?
„Nedostatkom skúseností z voľnej prírody. V Nikarague rástli orchidey na skalách, kde by ste neudržali ruku, také boli horúce, a kvietky mali úplne maličké. Botanik napíše – miniatúrny druh orchideí. Lenže, prejdete asi tridsať metrov na kraj lesa a v korune stromov má tá istá rastlina meter. Druh, ktorý sa v knihách opisuje, že rastie v korunách stromu, nájdete o pár kilometrov ďalej v jarku medzi vlhkomilnou vegetáciou a o kúsok ďalej zase na skale, v extrémnych slnečných podmienkach. Ony si jednoducho doma rastú, kde a ako chcú. Všetko záleží iba od podmienok. Ešte jeden príklad. Keď horolezci chodili po Himalájach, doniesli odtiaľ miniatúrne kvietky. V literatúre sa teda opísali ako miniatúry. No hneď prvý výhonok, ktorý vyrástol u nás v Nitre, mal tridsať centimetrov.“
Čo keď zanietený zberateľ zablúdi prihlboko do pralesa a musí prenocovať pod holým nebom?
„To sa nestáva. Viete prečo? My u nás doma máme o pralese skreslenú predstavu. Keď nás učili, ako vyzerá prales, opisovali husté porasty, cez ktoré sa človek presekáva týždeň mačetou. Lenže je to rovnaké, ako keby ste išli na Pezinskú Babu okrajom lesa, kde rastú kríky. Ak pôjdete tade, tiež sa budete presekávať mesiace, kým dorazíte do Senice. Pritom meter za kríkmi ste už pod veľkými stromami. A tak je to aj v pralese. Ale najmä, hlboko do lesa chodiť netreba. Väčšina rastlín, ktoré zbierame, tam nerastie, lebo by nemali dostatok svetla.“
Kde teda najčastejšie zbierate rastliny?
„Čudovali by ste sa. Najzaujímavejšie odrody nájdete na obyčajných plotoch. Celá Južná a Stredná Amerika je totiž obohnaná ostnatým drôtom, upevneným na drevených kolíkoch. No a v týchto oblastiach čokoľvek dreveného dáte do zeme, zapustí to korienky a vyrastie strom. Do špáry potom spadne výtrus lišajníka alebo paprade, začne rásť a vznikajú perfektné podmienky, aby na kmeni zhruba za rok, za dva vznikla celá botanická záhrada. Fikusy, bromélie, orchidey. Človeku až spadne sánka, keď sa na to pozerá.“
Výprava do tropickej a subtropickej prírody však nie je iba o rastlinách. Čo hady, pavúky, škorpióny?
„Občas sa s nimi stretneme. Raz sme napríklad spali v lacnom hoteli, kde namiesto prahu bola pod dverami asi dvadsaťcentimetrová medzera. Keď v období dažďov príde veľká voda, aby mala zase kade vytiecť. No a raz ráno tam ležal stočený krovinár, jeden z najjedovatejších hadov. Recepčného to vôbec nerozrušilo. Vzal hada, ešte skrehnutého od nočného chladu, na palicu a iba ho dal trochu bokom, do kríkov. Keď sme sa naňho chceli o chvíľu pozrieť, už bol preč. Tieto zvieratá sú plaché, oveľa väčší problém predstavuje hmyz, najmä komáre a mušice, ktoré vedia mimoriadne znepríjemniť život. Napriek horúčave musí byť človek zahalený až po vrch hlavy, lebo keď na seba strhávate bromélie, v ružiciach listov žijú pavúky, škorpióny, dokonca sa tam liahnu aj žaby. Krásne vidieť večný kolobeh prírody. Komár nakladie do ružice rastliny vajíčka, vyliahnu sa larvy, príde žaba, nakladie vajíčka a maličké mloky majú čo jesť. Keď sa vyliahnu žaby, usídlia sa v blízkosti zase hady, ktoré zožerú žaby, a tak to pokračuje.“
Čo dravé šelmy, tie botanické výpravy neohrozujú?
„Tie skôr ohrozuje človek. V Nikarague som videl visieť u obuvníkov niekoľko vypracovaných koží z ocelotov, ktorými opravovali topánky. Vôbec im neprekážalo, že ide o chránené zviera. Jaguára už stretneme prakticky iba na farmách, kde ich chovajú. Zažil som však krokodíly. V Peru sme podnikli výpravu k prameňu Kajmanej rieky. Ako už napovedá jej názov, žije tam veľa kajmanov. Tie, ktoré volajú negro, sú nebezpečné a útočné, a kajmany bianco Indiáni jedia. Údajne najmä chvosty sú chutné. Po rieke sme sa plavili s indiánskym sprievodcom na veľkej drevenej pramici, oficiálne sme dokonca vyfasovali guľovnicu a päť nábojov. Nemal som však strach. Indiáni, keď si ich najmete, spravia maximum, aby bolo všetko v poriadku, lebo vedia, že na konci dostanú hrču dolárov.“
Často ste v kontakte s domorodcami?
„Najmä s deťmi, ktoré nám nadšene pomáhajú. Ako chlapec odchovaný na indiánkach som bol zvedavý najmä na ľudožrútov. Prví Indiáni, ktorých sme stretli, boli zrejme otec a syn a boli navlečení do futbalových dresov. Tvárili sa, že nás nevidia a ihneď zmizli. Ale videli sme aj domorodé kmene, ktoré žijú ako kedysi. Chodia nahí, iba čo si muži chránia penisy bambusovými puzdrami. Je to smiešne, najmä keď hrajú futbal, lebo dosť rachotia. Civilizácia však preniká všade. Plavíte sa po rieke, kde sú na vysokých koloch domy Indiánov. Zámerne nebudem hovoriť chatrče, lebo oni sa z nich tešia. Často v nich nie je ani vešiak, ani stôl, zato má Indián za pásom mobil, vlastní benzínový motor Jamaha a Sony televízor s parabolickou anténou upevnenou na bambusovom kole.“
Ako je to so stravou? Vystačíte si s vlastnými zásobami, alebo vyskúšate aj domorodé špeciality?
„Nuž, jedol som všeličo. Najmä výborné ryby, tie vedia Indiáni skvele pripravovať. Zvykám si už aj na morské beštie, čo však nemusím, sú hady a jašterice. Najpríjemnejšie je však množstvo zeleniny a ovocia. Napríklad banány – tie, čo sa predávajú na Slovensku, chutia oproti nim ako rúčka z motyky. Alebo ananás. Keď sme sa plavili po Kajmanej rieke, všade stáli pri brehoch Indiáni a núkali ho. Nastavili ste ešus, zapichli do zrelého plodu dýku a tiekol stopercentný džús, aj tri štvrte litra. Limetky, ktoré u nás stoja pomaly päťsto korún, tam hnijú na zemi. Pre nich je to plané ovocie. Čo mi však naozaj prekáža, je, že nepoznajú chlieb. Žiaden maslový chlieb s rajčinou. V Nikarague nám doniesli skoro zrelé paradajky, ale to červené obkrájali. Jedia iba zelené časti, ktoré sa u nás pred dvadsiatimi rokmi považovali za jedovaté.“
Vráťme sa ku kvetom. Zvyknú si nimi Indiáni, tak ako Európania, zútulňovať domovy?
„Áno. Ako kvetináče používajú staré kastróly, nočník, plechovicu od marmelády a do nich zasadia muškát, petúnie. Aj rezané kvety sú populárne, veď napríklad z Ekvádoru sa aj k nám dovážajú ruže, karafiáty. Akurát že ruža, ktorú tu kúpite za sedemdesiat korún, tam stojí asi dve koruny. Orchidey však netrhajú, nemajú k nim vzťah. A tak sa, najmä v oblastiach, kde sa sadí káva, pomaly, ale isto likvidujú.“
Prečo?
„Pôda je prvoradá. Potrebujú pôdu, a tak vytnú strom. Lenže, ako som už povedal, na ňom rastie veľa rozličných rastlín, vrátane orchideí. Ide to strašne rýchlo. V oblasti, kde sme boli v októbri, v januári už väčšina stromov, z ktorých sme zbierali rastliny, neexistovala. Darmo je to protizákonné. Vláda a úrady sídlia ďaleko a ekonomika je prioritná. Riešením by mohlo byť zakladanie regionálnych orchideových centier, kde by sa naznášalo to, čo zo zoťatých stromov popadá. Ale musel by sa o to niekto starať, a to zatiaľ v týchto krajinách nie je samozrejmé. V Ekvádore sme napríklad boli už štvrtý raz a až teraz sme sa stretli s človekom, ktorý má na starosti ekológiu. Mimochodom, zaujímavosťou je, že v jednej z botanických záhrad Južnej Ameriky je riaditeľom Bratislavčan. Buduje ju už tretí rok a aj my do nej zbierame rastliny. Najmä tie, ktoré nemôžeme doviezť na Slovensko.“
Mnohí ľudia sú proti zoologickým záhradám. Neuvedomujú si, že vďaka nim prežili mnohé druhy zvierat, ktorým hrozilo vyhynutie. Majú takýto význam aj botanické záhrady?
„Určite. V Nitre pomáhame práve orchideám, ktoré napriek tomu, že sú najmladšou čeľaďou flóry sveta, hynú, lebo sú veľmi citlivé na životné prostredie. Máme laboratórium na ich množenie a nedávno bol s Ekvádorom dohodnutý projekt, že oni nám dodajú semienka, u nás sa z nich namnožia rastliny a vrátia sa do prírody na pôvodné miesto.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
