Na summite nikto nepredstieral, že únia nie je kvôli Saddámovi a Amerike v hlbokej kríze. Preto sa radšej hovorilo o budúcnosti ako o minulosti a horúcej súčasnosti.
Únia sa nevie zhodnúť na oprávnenosti zásahu v Iraku, vie sa však dohodnúť na tom, že treba humanitárne zasiahnuť, že OSN bude hrať hlavnú úlohu pri povojnovej obnove krajiny a že treba zachovať jej celistvosť. Spoločné vyhlásenie o Iraku ani neobsahuje slovo vojna, ale len výraz - vojenský konflikt.
Z pôvodného návrhu zmizla po francúzskej intervencii veta obviňujúca Irak z toho, že neodzbrojil. Vo vyhlásení sa nehovorí, či bol americký zásah oprávnený či podporený medzinárodným právom.
Podľa analytikov je vyhlásenie, okrem toho, že je znôškou bezobsažných kompromisných viet, zaujímavé z dvoch dôvodov. Ide o výstrahu Turecku, aby nevstupovalo do severného Iraku a o odkaz, ktorý poslali Američanom. Zmienka o dôležitosti OSN v procese obnovy Iraku sa dá čítať aj tak, že únii sa nebude páčiť prílišná americká angažovanosť v tomto procese.
Obavy má Európa hlavne z toho, že Američania chcú v Iraku zostaviť vládu. To by znamenalo, že Washington by mal v krajine vplyv a v jeho rukách by boli aj finančné záležitosti súvisiace s obnovou. To je pre Európanov neprijateľné, dokonca aj pre tých, ktorí vojenské riešenie irackej krízy odmietajú.
Summit potvrdil aj rastúcu krízu britsko-francúzskych vzťahov. Chirac a Blair sa vyhýbali spoločnej komunikácii a na rokovaniach to medzi nimi vraj iskrilo. Podľa diplomatov sa však pri výmenách názorov zdržiavali v civilizovaných mantineloch.
