Rotunda svätého Juraja tu stojí od polovice 9. storočia. Vlhkosť sa zažrala hlboko do múrov, a tak museli do výšky pása osekať murivo a vykopať jarček, nech steny do jesene preschnú. Pravdaže, dohliadajú nad nimi pamiatkari. A býva tu aj zábava. Keď nájdu nepoškodený chrup, najstarší sa hneď hlásia o výmenu za ten svoj, štrbavý.

Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa o kostolíku žiaci z dejepisu nedozvedeli. Verejnosť si myslela, že je zo 16. storočia. Keď však nechal miestny farár urobiť v roku 1973 hromozvod, našli sa pri kopaní uzemnenia ľudské kosti. Rok na to sa začal rozsiahly archeologický výskum, ktorý trval sedem sezón. Zistilo sa, že kostolík je z veľkomoravských čias. O tom, že tu žili statní chlapi, vydalo svedectvo 128 hrobov. Neďaleko sa na povrchu ťažila železná ruda. Aj teraz sa tu dá zakopnúť o krveľ.

Je to trochu podozrivé – kostolík uprostred lesov Považského Inovca. „Dedina zanikla začiatkom 14. storočia. Napriek tomu pustovníci, ktorí sa tu usadili, postavili vedľa rotundy školu, kde vyučovali,“ dáva vysvetlenie Ján Kolník. Poľovník, ktorého baví história regiónu, je na čele združenia Rotunda Jurko. Obetavo organizuje brigády a občas pošteklí starostu, keď ide o jeho vec. Vraví, že v dedine je na prvom mieste futbal, ale čoraz viac ľudí si uvedomuje, že sa musia popasovať aj s obnovou kultúrnych pamiatok. Na vlastné oči vidia, ako sa im rozpadáva kaštieľ v parku. Hospodárske budovy opravil miestny podnikateľ a vyrába tam nábytok.

Ján Kolník uprie pohľad na krov pod vežou, potiahne za povraz a počúva jemný hlások neveľkého zvona. Rozcengáva sa raz ročne. Hoci je svätý Juraj v kopcoch za dedinou, pravidelne sa tu koná púť. Je to na prianie grófky Thurzovej, ktorá nechala rotundu obnoviť. Dátum bol stanovený na nedeľu po 24. apríli, sviatku sv. Juraja. Táto tradícia sa uchováva už 471 rokov. Na fotografiách visiacich na vyblednutej nástenke v kostole je pod rokom 1935 Andrej Hlinka. O päť rokov neskôr tu bol na púti aj Jozef Tiso. Neznie to dobre, ale zo snímky cítiť úprimnú radosť hostiteľov.

Cieľom združenia, v ktorom je tridsať Blatničanov, je aj záchrana interiérových fresiek ukrytých pod niekoľkými nátermi. Aj preto odvlhčujú. Aby sa fresky definitívne nezničili. Chcú postaviť aj staroslovienske obydlie, propagovať agroturistiku a vyznačiť náučný chodník. Na púťach oživujú veľkomoravské obdobie, v dobových kostýmoch hrajú scénky, ktoré napísal Ján Kolník.

Že vlastné dejiny nie sú záležitosťou len dospelých, svedčí syn Kolníkovho bratanca. Pätnásťročný Michal prečisťuje kanál okolo rotundy, lebo v rádiu hlásili ďalšie dažde.