„Vo švédskych kabínach humor chýba, málokedy sa hráči od srdca zasmejú. Viem, že kabína nie je na to, aby tam bolo divadlo. Ale poznám aj české a fínske kluby a poviem vám, môže to byť aj veselšie.“
Miroslav Hlinka (1972, Trenčín) hral za tímy Dukla Trenčín, Sparta Praha, Slovan Bratislava, Jokerit Helsinki a Karlove Vary. V roku 2000 si so svojimi spoluhráčmi zo slovenskej reprezentácie odniesol z majstrovstiev sveta v Petrohrade striebro, minulý rok zo Švédska zlato – oslavy z titulu výrazne poznačil jeho nekonečný pokrik ciki caki ciki cak. Pre dvoma rokmi odišiel hrať do švédskeho klubu MoDo v Örnsköldsviku (vysoko na severe, 600 km od Štokholmu). V týchto dňoch bilancuje sezónu a rozmýšľa, kam ďalej.
V slovenskom hokejovom tíme sa o dobrú náladu tradične stará Miro Hlinka. Zo svojich spoluhráčov si uťahuje, po tréningu rýchlo uteká do šatní, aby im tam niečo vyviedol a pred zápasmi ich povzbudzuje bojovými pokrikmi. Pred týždňom sa vrátil zo švédskeho klubu MoDo, kam odišiel hrať pred dvoma rokmi. Pre uzavretých severanov bol so svojou veselou povahou, srdečnosťou a otvorenosťou ťažko pochopiteľným zjavom. Zdalo by sa, že jeho humor je nevyčerpateľný. Skrýva však aj druhého Mira – vnímavého človeka s menšími i väčšími starosťami.
Nedávno sme spolu hovorili o vašom dobrom umiestnení v súťaži o najšarmantnejšieho muža Slovenska. To vás pobavilo. Počuli ste odvtedy ešte nejaký dobrý fór?
„S mužstvom sme veľa dôvodov na smiech nemali, MoDo sa tento rok v švédskej lige veľmi nedarilo. V šatni ani mimo nej humoru nebolo. O zábavu sa mi teraz zväčša stará najmä dvojročná dcérka. Po všetkom, čo pokazí, povie do kelu. A nedávno som sa nasmial pri starej kazete s Nogom a Skrúcaným.“
Museli ste si do Švédska nosiť zábavu zo Slovenska?
„Áno, aj preto, že som vždy rád sledoval všetko nové, pozeral televízne noviny, tešil sa na nové filmy. Potreboval som byť v kontakte so Slovenskom, mať predstavu, čo sa doma deje. Rodičia a svokrovci mi posielali časopisy a niekedy aj kazety.“
Akým typom humoru vás možno rozosmiať?
„Mám rád sebairóniu, rád si vystrelím zo seba a privítam, keď má pre tento humor zmysel aj niekto iný. Rád počúvam historky, čo sa komu pritrafilo. Švédi majú na môj vkus trochu kŕčovitý humor – keď sa mi už nechcelo pozerať tie švédske bláboly, pustil som si film Ecce Homo Homolka. Videl som ho už tisíckrát. Pohodu vytvorí aj Lasica so Satinským, Polívka a staré komédie s Funesom.“
Ste známy svojimi schopnosťami zabávať. Bol humor vaším spoločníkom aj v detstve?
„Ja som toho povymýšľal až-až, hoci som bol bezproblémové dieťa. Otec bol trochu pokojnejší, ale návštevy maminho brata z Bratislavy stáli za to. Vždy niečo poschovával a my sme potom zhľadúvali – kľúče od auta, príbory. Stávalo sa, že sme museli dve hodiny čakať, kým príde domov a zavolať mu, aby nám skrýšu prezradil. Ak sme teda nehľadali práve telefón – výborne ukrytý, napriek tomu, že bol vtedy veľký ako mikrovlnka.“
Žartovali ste aj vo švédčine?
„Po švédsky nerozprávam. Severské jazyky sú mi vzdialené. Fínčinu ani nepovažujem za reč, to je úplný vrchol. Akoby všetko, čo sa v jazykoch nevydarilo, niekto hodil do jedného vreca a potom z toho spravil fínčinu. Vo Švédsku som špásoval po anglicky. A Švédi to vždy privítali, smiali sa na každej mojej blbosti. Stačilo, aby som povedal – mokrý uterák – a už sa chechtali. Oni sami nie sú veľmi ‘funny‘, sú to typickí severania, uzavretí. Tlak si vybíjajú na automatoch, stále na nich hrajú. Keď som prišiel do Švédska, myslel som si, že som sa dostal na nejaké liečenie gamblerov.“
Vnímali vás ako exota?
„O švédskych tréningoch je známe, že sú veľmi tvrdé. Týždeň po mojom príchode sa ma preto všetci stále pýtali, či nie som unavený. Hovoril som nie, som fresh, čerstvý. Po čase ma to nahnevalo. Keď som videl, že sa približujú a nadychujú sa k otázke, rýchlo som radšej povedal, že som unavený, že už ani nemôžem hýbať nohami. A potom som sa v novinách dočítal – to je hrozné, stále sa sťažuje, že je unavený, a vládze ako kôň.“
Sú cudzinci vo švédskej lige bežnou praxou?
„V tomto klube už hral predo mnou a Dušanom Milom Robo Petrovický a sedem alebo osem Čechov. Nie je to nič atypické, hoci v porovnaní s Fínskom alebo Švajčiarskom nie je Švédsko až takou frekventovanou krajinou. Švédi sú veľmi precízni, keď sa pre niekoho rozhodujú, dlho si ho oťukávajú, púšťajú si kazety. Ale keď tam už človek príde, postarajú sa o neho výborne.“
Poznávali vás ľudia z mesta?
„örnsköldsvik je malé mestečko, prirovnal by som ho k hokejovému Vsetínu alebo Skalici. V okolí nie je žiadny iný šport taký populárny, takže pri zápase sa tu stretne celé okolie. Len k jednému súperovi sme cestovali hodinu a pol autobusom, inak sme stále lietali, aj preto je tam hokej udalosťou. Je teda samozrejmé, že keď sa niekto objaví v meste, ľudia ho spoznávajú. Tam nemôžete splynúť s davom ako vo veľkých mestách.“
Boli vám Švédi sympatickí? Máte ich rád?
„Ale áno, mám ich rád. Neprekážajú mi. Sú to dobrí ľudia a to, do čoho sa pustia, robia na sto percent. Sú dôslední a poctiví, niekedy až príliš zodpovední. Tá detailnosť sa mi však niekedy zdá pritiahnutá za vlasy, stráca sa tak istá voľnosť. Na všetko potrebujete kopu papierov.“
Máte s tým nejakú zlú skúsenosť?
„Raz som prekročil rýchlosť - o 12 km/h. Ale keď ma zastavil policajt, v prvom momente som si myslel, že som zavraždil aspoň šiestich ľudí, vykradol banku a mám sto miliónov v aute, tak na mňa hulákal. Ešteže som mal bezpečnostné pásy. Keby som ich nemal, asi by som teraz sedel v chládku.“
Dostali ste vysokú pokutu?
„Za 12 km som zaplatil v prepočte asi 12-tisíc korún, bola to slušná pokuta. A ešte mi k tomu prišlo toľko papierovačky, že keby som ten papier odovzdal do zberu, tak sa mi tých 12-tisíc aj vráti.“
Čím Švédi žijú? O čom diskutujú?
„Samozrejme, každý má svoje starosti, ktorými sa denne zapodieva, či žije sám, alebo s deťmi. Ale život vo Švédsku je v podstate pohodový, sociálny systém je na vysokej úrovni, nestáva sa tu, že by napríklad tri rodiny museli žiť v jednom byte. Alebo, že by si nemohli kúpiť auto. Veľmi populárnou témou sú však konské dostihy, to ich zaujíma až príliš. Prepadlo tomu aj niekoľko našich hráčov. Pred dostihmi sú schopní celý deň študovať knižky o koňoch a potom sa vrhnú na vsádzanie. Tomu zas nerozumiem ja, koňa som zblízka vlastne ani poriadne nevidel.“
Zvyknú sa hráči z družstva zabávať spolu?
„V Sparte Praha sme s chlapcami bežne chodili na spoločné večere – za peniaze, ktoré sa vyzbierali z rôznych pokút. Vo Švédsku sme mali za dva roky len tri akcie, dve z toho boli zoznamovacie stretnutia na začiatku sezóny, a raz sme si dali v kabíne pivo. Tým sa to skončilo. Ale je pravda, že na večere a bujaré zábavy nebol čas. Stále sme hrali alebo trénovali. Nestretávali sa ani naše manželky. To je pre severanov typické, platilo to aj vo Fínsku.“
Ako na vás vplývali polárny deň a polárna noc?
„Bol som tam aj v júni, do pol druhej v noci bolo svetlo a celú noc šero. Nemohol som zabrať, nezaspal som ani pri roletách a závesoch. Ale bolo to krásne. Minulé leto bolo dokonca najteplejšie za posledných sto rokov. Bolo 28 stupňov, z čoho boli Švédi úplne v šoku. Bol to pre nich pozdrav z trópov. V plavkách zostanú, aj keď je o desať stupňov chladnejšie. Polárna noc je už horšia. Od októbra sa dni prudko skracujú, od tretej poobede do deviatej ráno je tma ako v rohu a medzitým je zamračené. Slnko nevidíte aj dva týždne. Zvyknete si síce, ale vplýva to na vás, aj keď si to možno neuvedomujete.“
Chceli by ste do Švédska vrátiť?
„Vonku sme už dlho, z rodného mesta som s rodinou odišiel, keď som mal 21. Už pred pár týždňami mi bolo jasné, že ak by som aj zostal vo Švédsku, určite by to nebolo v klube MoDo. S novým trénerom som si do oka veľmi nepadol. Ešte sa rozhodnem, či sa vrátim do českej ligy, alebo budem vonku sám, a rodina bude za mnou len občas jazdiť. Nerád rozmýšľam veľmi dopredu, rozhodnutie sa ešte môže zmeniť zo dňa na deň alebo z minúty na minútu.“
Kedy ste hrali v najlepšej partii?
„Najkrajšie časy boli v Sparte Praha. Tam sa hral dobrý hokej a s chlapcami bol kopec zábavy. Rád spomínam aj na chvíle v Slovane, pred mojím odchodom do Fínska. Dobrá nálada býva v reprezentácii. Všetci chalani si chcú užiť, že sa zišli z celého sveta a opäť raz ťahajú za jeden povraz.“
Bez dobrej partie sa asi hokejistovi veľmi nedarí.
„To je nad slnko jasné. V každom športe je dôležitá psychika. Ak nemáte čistú hlavu, necítite sa medzi spoluhráčmi dobre, nevychádzate s trénerom, nepomôže vám ani dobrá kondička. Ani najlepší strelec nemôže ukázať nič špeciálne. Psychika možno tvorí sedemdesiat-osemdesiat percent úspechu.“
Švédi by sa asi opýtali – bývate niekedy zo všetkých cudzích vplyvov, s ktorými sa musíte v zahraničí vyrovnať, unavený?
„Neraz som mal náladu kúpiť si letenku, zabaliť to a ísť domov. Nie je ľahké byť cudzincom, musíte v niečom vynikať, inak za vás pôjdu hrať domáci hráči, za ktorých netreba platiť také dane a podobne. Boli časy, keď sa mi nedarilo, trochu ma ničil aj životný stereotyp, chýbali mi blízki, priatelia. Ale práve v občasných stretnutiach s nimi človek pookreje a zasa ide ďalej.“
Aká je dnes vaša forma?
„Nie je hviezdna. Súvisí to aj s tým, že som nemohol nájsť spoločnú reč s trénerom. V januári som sa navyše zranil a rekonvalescencia trvala dlho. Po fyzickej stránke sa už cítim dobre, chýba však herná pohoda.“
Myslíte na majstrovstvá sveta?
„O majstrovstvách nikdy príliš nerozmýšľam. Je to veľmi zradné. Myslíte si, že máte super formu, a keď prídete na Slovensko, zistíte, že zostala v lietadle po ceste domov. A naopak, môže sa vám zdať, že ste nanič, ale dvakrát buchnete do puku a sú z toho dva góly. Zrazu je všetko super, darí sa vám, ľahko sa vám korčuľuje a máte pocit, že ste na ľade neporaziteľný. Budem rád, keď si na mňa tréner spomenie. Máme však veľa dobrých hráčov, tréneri majú z čoho vyberať. Ak vo výbere nebudem, bude mi to ľúto, ale hokej je už taký, raz ste dole, raz hore. Neostáva nič iné, len makať a sústrediť sa na ďalšiu sezónu.“
Pred tým však bude ešte prvý apríl. Čo chystáte?
„Určite povymýšľam nejaké blbosti. Budem mať na ne veľa príležitostí. Čaká ma totiž mnoho stretnutí, kamaráti mi už chýbajú.“
Autor: Kristína KúdelováFoto – TASR, Štartfoto
