Na rozdiel od súčasného slovenského vidieka je bežný japonský dom postavený z dreva, hliny, papiera a slamy. Z dreva je nosná konštrukcia, steny sú hlinené, dvere sú z papiera a slamou pokrývame dlážku v izbe, ktorú nazývame tatami. Táto miestnosť sa už na prvý pohľad zdá byť chabá, málo odolná. Ale to je len naplnenie filozofie japonského domu, ktorá v sebe nesie požiadavku praktickosti a nejednoznačnosti, v istom zmysle akejsi neohraničenosti. Vysvetlím.
Napríklad praktický aspekt. Drevo je pre japonské domy najlepším materiálom vzhľadom na klímu. Japonsko je horúca krajina s vysokou vlhkosťou, navyše s veľmi častými zemetraseniami. Drevený dom je vzdušný a v prípade veľkého zemetrasenia je to pomerne bezpečný materiál.
No a čo znamená neohraničenosť? Typickým znakom japonského domu je nejasná hranica medzi tým, čo je vonku a čo je ešte vo vnútri. Japonský dom má obyčajne úzku chodbu zvanú engawa, akúsi verandu, ktorá vlastne nie je vnútri, ale nie je ani vonku a susedí práve so spomínanou tatami izbou. Medzi oboma priestormi sú len papierové dvere. Cez ne vniká do tatami tlmené slnečné svetlo, ale keď dvere otvoríme, odrazu je izba spojená so záhradou. Tá je ako velikánsky obraz v izbe. Je to luxusný obraz, pretože po celý rok ponúka prirodzenú scenériu štyroch ročných období. Japonské záhrady sú umeleckými dielami, súčasťou obrazu sú oblaky, letiace vtáky, mesiac, voda, kamene. Nedá sa však jednoznačne povedať, či je izba vonku alebo záhrada vo vnútri.
Domov sa povie po japonsky katei. Ka znamená dom, tei je záhrada. Hoci sa za posledných dvadsať rokov pod vplyvom západnej kultúry menia aj japonské domy, pôvodná filozofia domova a nejednoznačnosti sformovala našu náturu. Tak je to od nepamäti, hlboko zakorenené v nás.
Teraz poznáte pôvod našej filozofie nejednoznačnosti. V nej sme doma. Aj dnes ovplyvňuje napríklad vyhlásenia a kroky našich politikov, len moderný svet ju občas nepozná a nechápe. Pre nás je však opustiť pôvodný ideál krásy a spôsob myslenia veľmi ťažké. MASAHIKO
