Teraz by mala ísť vojna už podľa vopred očakávaného plánu. Prišiel čas na taktiku, ktorú experti pomenovali: šok a hrôza. Irak budú spojenci dobýjať súčasne zo vzduchu aj zeme.
Vojenskí analytici sa ešte stále spamätávajú zo šoku, ktorý im spôsobili Američania v prvých dvoch dňoch útoku. V prvý deň prekvapili, keď namiesto veľkej akcie bombardovali len veľmi detailne vybrané ciele. V druhý, keď irackú hranicu z juhu prekročili vybrané americké a britské jednotky a vyrazili na Bagdad.
Najväčším prekvapením bolo to, že lietadlá bombami nevyčistili pozemným vojskám cestu. Prečo to tak mohlo byť? Existujú dve vysvetlenia.
Spojenecké lietadlá rozbombardovali potenciálne miesta odporu na juhu Iraku ešte pred oficiálnym začatím bojov. To im mohli umožniť lety v takzvaných bezletových zónach. V uplynulých týždňoch tam spojenci urobili stovky náletov.
Druhým vysvetlením je, že si Američania rokovaním zaistili neutralitu irackých jednotiek rozmiestnených v tejto oblasti. To ostatne potvrdili včerajšie správy o dezerciách.
Ale ani jedno z týchto vysvetlení nedáva odpoveď na otázku, o čo sa vlastne Američania neobvyklou taktikou snažili?
Prvotné bombardovanie zamerané na Saddáma Husajna, stále častejšie experti vysvetľujú tým, že išlo v podstate o improvizáciu. Všetko vraj odštartovali informácie CIA. Tej sa vraj podarilo zistiť miesto Saddámovho pobytu a Bush a jeho poradcovia nechceli prepásť príležitosť zbaviť sa ho hneď na začiatku.
Nástup pozemných síl sa zasa vysvetľuje snahou zabrániť Iračanom v zničení ďalších ropných polí. Pravdepodobnejšie však je, že spojenci chceli doterajšími obmedzenými akciami poskytnúť Iračanom ešte jednu šancu na to, aby sa diktátora zbavili sami.
Zároveň im dokazujú, že ich nič nezastaví a že nebudú váhať nasadiť životy vlastných vojakov. Doteraz boli Američania často kritizovaní za vedenie „zbabelej vojny“ využívajúcej technickú leteckú prevahu bez ohrozenia životov vlastných ľudí.
Ale Iračania šancu nevyužili a spojenci sa vrátili k osvedčenému postupu: ochromiť a prevalcovať protivníka technikou, proti ktorej nepozná obranu. Začala sa vojna.
Prečo Saddám nepoužil zbrane hromadného ničenia
Jednou z otázok, ktorá každého logicky napadne je, či Saddám naozaj má chemické a biologické zbrane, a ak áno, prečo ich ešte nepoužil proti nepriateľom pochodujúcim irackou krajinou.
Vzhľadom k osobnosti irackého diktátora a charakteru jeho režimu môžeme predpokladať, že si Saddám nejaké zbrane hromadného ničenia schoval.
Ide však nielen o majstra prežitia za každej situácie, ale aj o človeka, ktorý nádej na vlastné prežitie a zachovanie moci nevzdáva až do poslednej chvíle. Saddám vie, že by použitím chemických alebo biologických zbraní stratil svojich súčasných spojencov vo svete a že by aj útočníci mohli stratiť všetky zábrany, ktoré im až doteraz v boji zväzovali ruky. Nehovoriac o Iračanoch, ktorých by tieto zbrane ohrozili viac ako pripravené spojenecké jednotky.
Saddám pravdepodobne ešte stále neuveril v nezvratnosť svojho pádu. Sťahovanie elitných irackých jednotiek do okolia Bagdadu môže znamenať, že sa snaží útočníkov postaviť pred rozhodnutie: buď sa pustia do krvavého obliehania, alebo s ním predsa len uzavrú nejaký mier, ktorý mu umožní aspoň čiastočné zachovanie moci. Naozaj nebezpečná môže byť situácia, keď Saddám o podobné nádeje príde.
