ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
Internetových čitateľov sme sa spýtali, čo si o takomto probléme myslia. Tu sú niektoré z ich reakcií:
Deti sú čím ďalej tým horšie. Nejaká Jana si myslí, že keď bola v Anglicku, tak zjedla múdrosť sveta. Ja sa učiteľke načudujem, že je nahnevaná. Vôbec si nemyslím, že na nej sedí. Iba jej vracia to, ako ju Jana zhadzuje pred žiakmi.
* * *
O úbohosti učiteľky svedčí, že má potrebu niečo „vracať“ svojej žiačke. Učiteľ, ktorého si žiaci vážia pre jeho prirodzenú autoritu a znalosť, nemusí na nikom sedieť, aby si zachoval svoju pozíciu. Skutočná osobnosť sa nemusí báť priznať chybu, lebo mýliť sa je ľudské. Pani učiteľka by sa mala prestať hrať na niečo, čo nie je. Ak žiačka oprávnene opravuje chyby učiteľky angličtiny, malo by sa asi vedenie školy zaujímať o úroveň výučby. Z praxe poznám, ako takéto pôsobenie vyzerá – už som doučovala niekoľko žiakov postihnutých svojou učiteľkou. Verte, že mnohí učitelia angličtiny nielenže nevedia učiť, ale ani nepoznajú predmet výučby. Nečudo, že sa obávajú oprávnenej kritiky zo strany žiakov.
* * *
V žiadnom prípade sa neoplatí s učiteľom hádať a robiť mu ešte viac napriek, to situáciu ešte zhorší. Podľa mňa je dôležité, aby si Janka sama a v pokoji s učiteľkou pohovorila, aj sa jej ospravedlnila, možno, že ju to obmäkčí. A ak to predsa nezaberie, mala by ísť k riaditeľovi a skúsiť si aspoň s ním na úrovni pohovoriť. Nepovedať v žiadnom prípade, že to učiteľka robí naschvál, ale skôr len naznačiť, že si to asi neuvedomuje, keď ju pred ostatnými zhadzuje, a potom čakať na učiteľkinu reakciu.
* * *
Nemyslím si, že je správne opravovať výslovnosť učiteľa, pretože každá angličtina sa odlišuje (britská, americká) a ani tá Janina nemusí byť správna.Veď aj naši vysokoškolskí učitelia rozprávajú inak. Kto vie, čia je tá správna?
* * *
Keby v tej triede bolo 15 žiakov, ktorí žili nejaký čas v rôznych častiach sveta v anglofónnych krajinách a každý z nich by opravoval učiteľku podľa seba, ako by to vyzeralo? Ja ako rodič iného žiaka v takejto triede si výsostne neželám, aby hociktorá žiačka zasahovala do výučby hociktorej učiteľky.
* * *
Je pravda, že žiačka nemá čo hovoriť učiteľovi – keď sa jej nepáči, nech sa učí sama.
* * *
V tomto prípade by som nedal za pravdu profesorke. Aj mne sa stávalo na odborných predmetoch, že profesori nesprávne vyslovovali niektoré odborné názvy (hlavne skoršie narodení, ktorí absolvovali značnú časť praxe ešte za komunizmu), na upozornenie z mojej strany reagovali rovnako ako v spomenutom prípade. Niektorí by si mali uvedomiť, že nie sú vševedi a že aj učiteľ sa môže mýliť. Ale to by niektorí museli prekročiť svoj tieň a akceptovať, že žiak vie niečo lepšie ako oni.
* * *
Samozrejme, ak bola dcéra dlhšie v zahraničí, jej angličtina je dobrá, ale to ešte neznamená, že by sa mala pretekať s učiteľkou, kto je lepší. Ona je predsa žiačka a má sa učiť, a ak vie niečo navyše, nemalo by to spôsobovať problém, skôr naopak. Vyučovacia hodina sa dá predsa celkom pekne obrátiť na spôsob hry, keď si obidve, teda žiačka a učiteľka, porovnávajú svoje schopnosti. Samozrejme, nie v snahe niekoho zhodiť. Myslím si, že matka je príliš upriamená na tých, ktorí učia jej dcéru a neuvedomuje si, že v dnešnej dobe nie je jednoduché byť učiteľkou.
* * *
Na mne sedela učiteľka od prvej triedy ZDŠ. Dokonale sa jej podarilo znechutiť mi školu na celý život. Do tej istej školy teraz chodia deti mojich bývalých spolužiakov a spolužiačok a tie isté učiteľky, čo sedeli na rodičoch, sedia aj na deťoch. Nie každý má možnosť dať dieťa do inej školy. Moje deti sú od toho, našťastie, ušetrené, pretože žijem v zahraničí. Ak by som zvažovala sa vrátiť, už len kvôli deťom by som tu ostala, lebo slovenských učiteľov neprajem nikomu a je mi ľúto všetkých, čo s nimi majú problémy. Viem na vlastnej koži, že nič nie je pre dieťa horšie ako zakomplexovaný učiteľ.
* * *
Myslím si, že je veľmi zlé, keď sa dieťa v škole bojí povedať svoj názor. A keď je za to dokonca trestané. Mne sa párkrát stalo, že som sa ozvala na rodičku s čímsi, čo trápilo moju dcéru (napríklad, že sa učí z kníh, kde sú staré, komunistické údaje). Učiteľka sa síce ku mne správala slušne, ale dcéra si to vypila. Pri každej príležitosti jej to otrepala o hlavu (a čo si o tom myslí naša rebelka, kde sa zas bude sťažovať?). Dcéra sa potom bála púšťať ma na rodičovské združenia – musela som jej vždy sľúbiť, že sa neozvem. Je to normálne? Môžu deti takto získať správny prístup k riešeniu problémov?
