Jedenásteho júla meteorologický ústav v Tokiu vyhlásil, že sa skončilo obdobie dažďov a začalo sa leto, lebo v Japonsku musí byť všetko na papieri a oficiálne vyhlásené. Teploty sa cez deň pohybujú okolo 35 až 37 stupňov Celzia, v noci okolo 32. Japonky vytiahli pančuchové nohavice, obliekli si pulóvre a svetríky, dali si na ruky rukavičky, nasadili si japonské klobúky a vytiahli slnečníky. Kúpaliská a pláže sú poloprázdne. Teda v Japonsku všetko inak ako vždy.
A keďže všetko so všetkým súvisí, platí to aj vo futbale. Štyri kolá pred koncom získal titul jarného majstra Jubilo Iwata (majster 1997 a 1999), o záchranu hrali minuloroční lídri Jokohama F. Marinos, Cerezo Osaka, Kašima Antlers. Naopak, istý outsider JEF United Ičihara pod vedením Slovinca Zdenka Verdenika bol šťukou ligy a skončil nečakane na 2. mieste. Povedané po našom, niekoľko kôl pred koncom v obrovských horúčavách mužstvá už o nič nehrali.
Práve v týchto kolách padali rekordy návštevnosti (13. kolo – 23 985, 14. – 17 776, 15. – 22 359 divákov na zápas v priemere), lebo pre japonského veľmi zaujatého a hlučného diváka je dôležitá zábava, atmosféra na štadióne, dobré jedlo a pitie počas zápasu, a nie nejaká prehra jeho mužstva. Do histórie japonskej ligy sa určite zapíše predposledné štrnáste kolo. Nechýbali slzy, veľké emócie a vypredané tribúny plakali. Urawa Reds vyhral nad JEF United Ičihara 3:1. Nevídaný výkon podal podľa mňa momentálne najlepší hráč Japonska, 21-ročný Šinži Ono, finalista MS 20 v Nigérii pred dvoma rokmi, vlaňajší majster Ázie a tohtoročný finalista Pohára konfederácií, ktorý sa v zápase lúčil s domácim publikom, lebo odchádza do Feyenordu Rotterdam.
Bojoval, drel, bol pri všetkom. Po zápase sa 19 978 divákov, čo je vypredaný štadión, nepohlo z miesta. Domáci postavili pódium, na štadióne zhasli svetlá, reflektory svietili len na Ona, ktorý dostal dary od materského klubu a srdcervúco prehovoril do mikrofónu. Pri jeho prejave bolo na štadióne také ticho, že bolo počuť len plač a nárek, lebo na tribúnach takmer všetci plakali, čo bolo detailne vidieť na veľkej obrazovke.
Hodinu znel chorál „Ole, Ole Šinži, dobre reprezentuj vo svete“. Pre Nejaponca nezabudnuteľný zážitok, sen.
V inom zápase sa po siedmich rokoch lúčila s Japonskom 36-ročná legenda juhoslovanského futbalu Dragan Stojkovič. Už počas zápasu vytvorili diváci na hlavnej tribúne zo svojho oblečenia veľký nadpis Pixy, ako Stojkoviča familiárne volali. V hľadisku bolo množstvo obrazov v jeho nadživotnej veľkosti. Podal mimoriadny výkon, možno na svoje neopakovateľné futbalové umenie pozbieral v tom strašnom teple všetky fyzické sily a bol na ihrisku jasnou jednotkou. Dva góly vypracoval, strieľal, tvoril, bránil, bol všade. V predĺžení pečatil víťazstvo domácich zlatým gólom z pokutového kopu.
Vtedy vytryskla na štadióne obrovská radosť a organizované ovácie nemali konca. Aj on vystúpil na pripravené vysoké pódium. Prehovoril v plynulej japončine a rozlúčil sa s 22 798 divákmi v Nagoji. Symbolicky odovzdal dres svojmu desaťročnému synovi, ktorý ho v drese Nagoje sprevádzal pri rozlúčke. Zaslúžil si takúto krásnu rozlúčku a odišiel tak, ako ho všetci v Japonsku poznali. Ešte na vrchole výkonnosti. Jedným slovom, bol to pán futbalista, pán profesionál. Videl som veľa jeho zápasov v Japonsku a nikdy mu nechýbalo úsilie podať maximálny výkon, vyhrať zápas. Ale ani to nestačilo, lebo v 15. kole sa všetko opäť zopakovalo a na jeho úplne poslednom zápase Verdy Tokio – Grampus Nagoja Eight (0:3) sa s ním prišlo rozlúčiť na Tokiu Stadium 43 335 divákov. Klobúk dolu.
Šiesty októbrový deň mu Japonci usporiadajú oficiálny rozlúčkový zápas na Tojoda štadióne v Aiči prefektúre. Jeden polčas bude hrať za CZ Belehrad a jeden za Grampus Nagoja Eight. V 14. kole v Tokiu sa začal lúčiť s dresom Gamby Osaka najlepší 21-ročný defenzívny stredopoliar Inamoto, opora japonského národného mužstva. Vybral si ho tréner Arsene Wenger a odchádza do anglického Arsenalu. Hral 22 zápasov za Japonsko a dal jeden gól. Bude prvým Japoncom v anglickej lige (druhým, niekoľko dní po ňom sa stal Akinori Nišizawa, ktorý ide do klubu Bolton Wanderers). Lúčil sa brilantným výkonom a gólom, ktorý znamenal víťazstvo Gamby Osaka. Svoju veľkolepú a ceremoniálnu rozlúčku dokončil v 15. kole pred svojím ďalším víťazstvom Gamby nad minuloročným majstrom Kašima Antlers 3:1.
Ani som si neuvedomil, že opäť píšem rozprávku o japonskom futbale na pokračovanie. Neuveriteľná atmosféra v posledných kolách jarnej časti, neuveriteľné výkony hráčov, ktorí odchádzali do popredných klubov za veľké peniaze. Takto sa pestuje národné povedomie Japoncov, ich vlastenectvo, prípustný nacionalizmus. Teraz bude pre nich holandská, talianska, anglická liga, čo sa týka medializácie, rovnocenná s japonskou. Pre nás rozprávka preto – aj keď to nechcem porovnávať – že u nás sa nikto s nikým nelúči a hráči za hranice doslova prchajú. Domácu súťaž už len dohrávajú, niekoľko svojich posledných kôl už len v pohodovom tempe. Boja sa o svoje nohy, čo slúži ako dobrá výhovorka, a možno aj preto za nimi nikto nesmúti. A namiesto oficiálnych rozlúčok či osláv padajú často nadávky.
Všetci sú radi, že už idú preč, lenže tá radosť je z iného cesta. Funkcionári počítajú zarobené peniažky a okrem nich nikto nevie skutočné finančné sumy, všetko je zahmlené ako celý slovenský futbal. Aj preto futbal nemá dôveru a sú poloprázdne tribúny. Aj preto víťazi Kirin cupu Japonci a Slováci od minulého leta kráčajú svojimi cestami. Japonci z vlaňajšieho 42. na 32. a Slováci z 21. na tohtoročné 35. miesto v tabuľke FIFA. Futbal má svoju logiku.
MILAN LEŠICKÝ (Autor je bývalým trénerom čs. i slovenských futbalových reprezentantov)
