, na ceste do Paríža už nestojí žiadny väčší kopec.

Okrem cyklistickej suverenity boduje 29-ročný Američan s pohnutou minulosťou aj v neoficiálnej súťaži o tričko fair play. Kým v kráľovskej alpskej etape do L‘Alpe d‘Huez použil športovú lesť s fingovaním krízou skrivenej tváre, ktorá mala pred záverečným stúpaním a jeho drvivým finišom oklamať šéfov konkurencie na monitoroch v sprievodných vozidlách, vo víkendovej pyrenejskej trilógii sa cyklista s kamennou tvárou pokrového hráča bez veľkých vonkajších gest blysol džentlmenským postojom k najväčšiemu súperovi Janovi Ullrichovi. Toho v sobotňajšom klesaní z horskej prémie na Col de Peyresourde zradili brzdy. V zákrute ho odstredivá sila vyniesla z cesty a v priekope urobil s bicyklom salto. Armstrong Nemcovu nehodu nevyužil na priklincovanie, naopak, spomalil a vyzeral svojho najväčšieho rivala. „Rozhodol som sa naňho počkať. Spýtal som sa ho, či je v poriadku. Jeho pád vyzeral škaredo.“

Ešte predtým spomalil Armstrong v úvode etapy pri pomníku svojho bývalého tímového kolegu Fabia Casartelliho, ktorý zomrel v roku 1995 po páde na trati rovnakej etapy. „Keď som išiel okolo tohto smutného miesta, povedal som si, že preňho etapu vyhrám.“

Ullrich sa po nehode rýchlo dotiahol na Armstronga, ktorý v záverečnom stúpaní svojím typickým neopakovateľným spôsobom splnil sľub a s minútovým náskokom vyhral etapu pre nebohého kamaráta. Na cieľovej páske ho pozdravil gestom smerujúcim k nebu.

V poslednej horskej etape sa na najvyšší bod celej Tour, strašidelný kopec Tourmalet, znovu driapal Armstrong – už v žltom tričku vedúceho jazdca v celkovom hodnotení – bok po boku s Ullrichom. Nemec sa všetkými možnými spôsobmi pokúšal striasť Američana, ktorý však každý pokus o únik zlikvidoval ľahkonohým švihom vysoko nad sedlom. Pri jeho frekvenčných dispozíciách by vo finiši podľa všeobecných predpokladov odskočil Ullrichovi. Lance však nechal Jana vojsť do cieľa o pol kolesa skôr ako uznanie jeho nezlomnej aktivity. Džentlmenské gesto Ullrich ocenil ponúknutou pravicou, za ktorou neomylne cítil Armstrongov tieň. Američan mu ju stisol bližšou ľavačkou. Veľavravné podanie rúk si bez zbytočných slov zopakovali, keď zosadli zo svojich strojov a zmizli húfu fotoobjektívov. Vyrovnaný Armstrong sa nenechal vyprovokovať ani otázkou o svojom bezbolestnom výraze tváre, za ktorou sa skrývala narážka na dopingovú tému. „Príďte sa pozrieť na moju tvár v januári a vo februári. Vtedy v horách v mraze a snehu budujem základ mylnej predstavy o ľahkej Tour.“ (ju)