e.
„Asi najzaujímavejšia je štúdia Strategické výzvy energetickej politiky 21. storočia, ktorú vypracoval Inštitút pre verejné záujmy Jamesa Bakera na Rice University v Texase a Rada pre zahraničné vzťahy. Štúdia obsahuje dve veci. Po prvé, Irak je bránou k rope, lebo leží na druhých najväčších náleziskách na svete. Správa sa mučí úvahami nad tým, že z dôvodov hospodárskej bezpečnosti Amerika irackú ropu potrebuje, ale z dôvodov vojensko-bezpečnostných nemôže Saddámovi dovoliť ropu ťažiť. Závery vyzerajú jednoducho: USA potrebujú pre svoju energetickú politiku nový iracký režim. Demokracia sa nikde v štúdii nespomína.“
Je možné súhlasiť s názorom, že hlavným dôvodom útoku na Irak nie je demokracia – v takom prípade by USA mali byť už dávno vo vojne s desiatkami iných nedemokratických režimov. Ak je však pravdivý Sachsov argument, tak USA nesmierne potrebujú začať obchodovať s Irakom, ale nemôžu si dovoliť politiku uvoľňovania sankcií, keďže by posilnením režimu zvýšili bezpečnostné riziká pre seba. Toto zvýšenie rizika je také významné, že sa USA neodhodlali k uvoľneniu obchodu, aj keď je to z hľadiska hospodárskej bezpečnosti USA vysokou prioritou.
Ak má teda Sachs pravdu, USA skutočne považujú režim Saddáma Husajna za vysoko nebezpečný a dokázali to dlhodobou podporou embarga, ktoré je pre nich samých vrcholne nevýhodné. Ak je navyše pravda, že iracký režim dokázal aj v časoch embarga svoju potenciálnu nebezpečnosť sústavne zvyšovať ďalšou produkciou zbraní hromadného ničenia, možno konštatovať, že embargo sa neosvedčilo. Zotrvanie status quo je v takom prípade síce pomalším, ale v konečnom dôsledku tiež posilňovaním vojenskej moci Saddáma Husajna. Čo znamená, že z pohľadu USA sa dnešný už aj tak negatívny stav kontinuálne zhoršuje a jediným logickým riešením je okamžité odzbrojenie režimu.
Nakoniec, dnešné ťahanice medzi USA, Francúzskom a Nemeckom asi tiež nie sú o pacifizme európskych štátov, ale len pokračovaním dlhodobej krízy dôvery medzi nimi a USA. Iraku sa môžu týkať len v prípade, že ho tieto krajiny, na rozdiel od USA, nepovažujú za potenciálne nebezpečnú krajinu.
Ak však Irak skutočne nespolupracuje s teroristami a nevlastní zbrane hromadného ničenia, je možné uvoľniť obchod s touto krajinou povedzme za podmienky zavedenia dlhodobej kontroly OSN – čím by sa vyšlo v ústrety tak USA (podľa Sachsa USA nezáleží na demokracii, ale len na rope, ku ktorej by takto okamžite získali prístup), ako aj európskym štátom a Husajnovi.
Ak Irak takéto zbrane vlastní a je schopný poskytnúť ich teroristom, je úplne nevyhnutné ho odzbrojiť.
Autor: DANIEL FORGÁCSaktivista v treťom sektore
