nech sa ešte posledný raz pokúsi Saddáma umravniť.
Čakanie na Irak tak malo dve podoby: jedni čakali na Ameriku a druhí na Saddáma.
Biely dom sa až do konca leta rozhodoval, či do Iraku pôjdu Američania sami, alebo s podporou OSN. Spor v Bushovej administratíve vyhral umiernený minister zahraničia Colin Powell a Bush išiel do OSN. Napriek tomu všetci cítili, že Amerika je už rozhodnutá, nechce však prísť o spojencov vo vojne proti terorizmu, a preto váha. Jej váhanie sprevádzalo presúvanie desaťtisícov vojakov do Perzského zálivu.
Iní s nádejou hľadeli priamo do Iraku, kde úradujú zbrojní inšpektori. Tí sa pozerajú Saddámovi na prsty a jedine on mohol vojne skutočne zabrániť. Na konci minulého roku sa zdalo, že sa o to ani nepokúsil. Saddám síce odovzdal dvanásťtisícstranovú správu, ale nič v nej nepriznal. Naopak. V kilách papierov chýbajú informácie, čo urobil so zbraňami, ktoré posledná skupina inšpektorov našla ešte pred štyrmi rokmi.
Svet stále ukazuje prstom na Ameriku a viní ju z prílišnej záľuby vo vojnách, ale nikto si nevšíma, že Saddám si zo všetkých opakovane robí dobrý deň.
Preto sa zdalo, že k vojne skutočne dôjde. A to aj napriek tomu, že Američania ešte stále nezničili teroristov v Afganistane, na Filipínach či v gruzínskom priesmyku Pankisi. A to aj napriek tomu, že na konci roka sa objavil oveľa „jadrovejší“ problém: komunistická severná Kórea.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
STALO SA29. január: Bush označil Irak, Irán a severnú Kóreu za krajiny osi zla
12. september: Bush vystúpil v OSN
8. november: Bezpečnostná rada OSN prijala novú rezolúciu
27. november: do Iraku prišli prví inšpektori
7. december: Irak odovzdal o deň skôr, ako musel, správu o zbraniach hromadného ničenia
