Minulému roku dominovala posadnutosť Ameriky Irakom, ktorá sa však prekvapivo zmocnila Bushovej administratívy až dlhé tri mesiace po teroristických útokoch z 11. septembra. Presne pred 12 mesiacmi, tesne po americkom obsadení Afganistanu, som napísal, že moslimovia na Blízkom východe čakajú na správu, ktorý ich štát napadnú Američania ako ďalší: Irak, Somálsko alebo Sudán.
Washington zjavne hľadal čerstvý cieľ, ale nikto vtedy netušil, ktorým smerom sa vydá. Nech už boli pôvodné motívy pri výbere Iraku akékoľvek, projekt je teraz už skoro nezastaviteľný a Bushova administratíva na Irak takmer naisto zaútočí. Ale keďže sa tak ešte nestalo, svet zažil toľko mieru ako už dávno nie.
Čudné na roku 2002 je, že na medzinárodné správy mali prakticky monopol neudalosti. Uprostred mediálneho humbugu o nastávajúcich udalostiach ostal skoro bez povšimnutia dramatický pokrok v oblastiach, kde dlho zúrili krvavé vojny.
Ako prvá sa skončila 27 rokov trvajúca občianska vojna v Angole: prišlo to náhle – po tom, ako zabili vodcu rebelov Jonasa Savimbiho.
Potom došlo k prelomu v mierových rokovaniach v najstaršej vojne Afriky medzi moslimami na severe ajužanskými, prevažne kresťanskými Afričanmi v Sudáne. Paľbu ešte stále celkom nezastavili, ale zdá sa, že vojna, čo za vyše 33 rokov zabila dva milióny ľudí, nakoniec utícha.
Vzápätí ukončila mierová dohoda v Demokratickej republike Kongo (bývalom Zaire) takzvanú prvú svetovú vojnu Afriky. Väčšina šiestich zahraničných armád sa už vrátila domov a boje, v ktorých za posledné štyri roky padlo vyše dvoch miliónov ľudí, sa zmenili na sporadické prestrelky banditov.
Potom sa zázraky presunuli na východ, k dvom najdlhším vojnám v Ázii. Tigri oslobodenia tamilského ílamu sa vzdali požiadavky samostatného štátu pre tamilskú menšinu na Srí Lanke, čím sa otvorili možnosti rokovania o skončení vojny, ktorá ničila ostrov 19 rokov.
Indonézia dala provinčným vládam v Acehu 70-percentný podiel z príjmov z ropy a plynu a razom sa skončilo štvrťstoročie vojny so separatistami.
K mieru sa priblížili aj Tutsiovia a Hutuovia v Burundi.
Naopak, zlá správa prišla z Pobrežia Slonoviny a Nepálu: v kedysi stabilnom africkom štáte sa strhla nová občianska vojna a pod Himalájami sa o nepokoje starajú maoisti.
Ak však budeme počítať, zdá sa, akoby vojen ubúdalo: oproti pätnástim vojnám spred piatich rokov zažíva Afrika momentálne len tri či štyri a Ázia len tri (v Nepále, Kašmíre a na južných Filipínach). Dokonca aj s jednou občianskou vojnou arabského sveta (Alžírsko) a jednou v Latinskej Amerike (Kolumbia) je svet teraz najmierovejší od septembra 1939.
Všetko sa veľmi rýchlo môže zmeniť. Vytrvalý pochod Američanov smerom k vojne v Iraku vydesil väčšinu vlád na Blízkom východe. Všetky arabské režimy sú presvedčené, že nemôžu zvládnuť potenciálne obrovské spoločenské a politické otrasy, ktoré prídu po americkej invázii do Iraku. Jediný, kto sa v regióne na akciu teší, je izraelský premiér Ariel Šaron.
Spojené štáty ostávajú naďalej najväčšou hádankou planéty. Američanov tak traumatizuje jediný teroristický útok na ich vlastnej pôde, že svoju vlasť odovzdali do rúk administratívy s radikálnou pravicovou agendou zameranou na vnútroštátne zmeny a zahraničnú expanziu.
Otázka znie, či Američania dokážu znovu nadobudnúť rovnováhu bez toho, že by museli prejsť bolestivými a drahými, no zároveň jednoznačne poučnými skúsenosťami na Blízkom východe. Momentálne sa zdá, že odpoveď znie nie, takže veľká časť problémov zvyšku sveta je zatiaľ pozastavená.
Autor: Londýn(Autor je historikom a publicistom)
