Bruselský „kompromis“ je figovým listom, ktorý má ešte aj tú smolu, že nič nedokáže zakryť. To, čo dokument stvárnil, nie je spoločná zahraničná politika, ale najnižší spoločný menovateľ. Skúškou správnosti budú napríklad hlasovania Nemecka a Británie na najbližšom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN. Teda ak sa uskutoční - Francúzi pokladajú totiž ďalšie rokovanie Bezpečnostnej rady o Iraku „momentálne za zbytočné“, kým Briti „za potrebné“. V rámci spoločnej zahraničnej politiky…

Stanovisko pätnástky vecne nič nerieši, lebo národné politiky v otázke Iraku neovplyvní. Francúzi a Nemci síce museli viac ustúpiť, ale nič im nebráni ďalej tvrdiť, že treba vyslať do Bagdadu ešte 1500 inšpektorov. Pozitívum vidíme iba jedno: Jacques Chirac a Gerhard Schröder majú čierne na bielom, že „európske stanovisko“, za ktorého jediných hovorcov sa nominovali, vyzerá zásadne inak, než hlásali. Lekcia však nemá prakticky váhu - aj tak budú presadzovať vlastné postoje.

Spoločná zahraničná politika je konštruktivizmus. Kto po nej baží, ženie Európu do zničujúceho vnútorného zápasu. „Sebecké“ národné záujmy, ktoré hýbu z pozadia každou vládou, sa nemôžu iba tak rozpustiť v politickej objednávke integračného procesu. Irak je zatiaľ najvypuklejší prípad: Kandidátske štáty, ktorých veľmi vysokým záujmom sú bezpečnostné garancie superveľmoci USA, narazili na národný záujem dvoch kontinentálnych mocností zvýšiť svoj globálny vplyv.

Výsledok zrážky je však parádny. Jacques Chirac vyslal v imperiálnom štýle Leonida Iľjiča Brežneva kandidátom veľmi vážne varovanie. To nebola ani arogancia, ale verejné oznámenie, že „správne názory“ sa občas vynucujú vydieraním, že nátlak je bežnou presvedčovacou metódou, že záujem silnejšieho môže byť nadradený záujmu slabšieho, že úcta k „staršiemu bratovi“ je viac ako suverenita, atď. Francúzove úlety nie sú ale ešte argumentom proti EÚ. O to viac proti princípu rozširovania sféry spoločných politík. Je zákonité, že ich márne hľadanie ústi do konfliktov.