Milióny ľudí využili víkend na demonštrácie proti násiliu. Na celom svete tiahli ulicami, pretože nechcú vojnu. Odpor k akcii v Iraku spojil najrôznejšie skupiny: mladých a starých, komunistov s tými, o ktorých sa zvykne hovoriť ako o svedomí národa, chronických demonštrantov s tými sviatočnými, ktorí boli na pochode naposledy v čase vietnamskej vojny. Jedno však majú spoločné: sú presvedčení, že Saddám Husajn je menšou hrozbou ako George Bush.
Netreba sa veľmi namáhať a súdny človek musí uznať, že je to nezmysel. Vedia to inšpektori, ktorí síce odďaľujú vojnu, ako sa dá, no súčasne uznávajú, že Saddám je nebezpečný klamár. Vedia to aj politici. Dokonca aj vo Francúzsku či Nemecku, ktoré nie sú práve proamerické. Vedia to, akurát nepovažujú za dôležité povedať to aj ľuďom.
Ale hlas ulice treba počúvať. Opatrní musia byť najmä lídri európskych krajín, ktoré sa postavili na stranu Ameriky. Verejná mienka je problémom Tonyho Blaira, Josého Maríu Aznara a nepochybne aj Mikuláša Dzurindu. Dlhodobo sa totiž politika proti vôli voličov robiť nedá. A presne to naznačujú prieskumy a teraz aj masové pochody.
Blair, Aznar aj Dzurinda tak stoja pred ťažkým rozhodnutím: majú počúvať hlas voličov alebo sa majú zachovať ako spojenci? Majú počúvať ulicu alebo riešiť problém, ktorý ohrozuje svet? Majú vymeniť strach ľudí z vojny, za strach, ktorý vyvoláva Saddám? Majú myslieť na svoje preferencie alebo ich radšej aj obetovať v záujme budúcnosti? Je politika len odrazom prieskumov verejnej mienky alebo ide aj o niečo viac?
Jedno je totiž isté: Saddám Husajn je nebezpečný a na rozdiel od Busha, Blaira či Aznara o vojne nerozmýšľa ako o poslednom riešení. Vojna je pre neho bežný prostriedok a nástroj moci. Dokázal to už veľakrát. Napadol Irán aj Kuvajt. Vyvraždil tisíce vlastných ľudí.
Milióny ľudí využili víkend na demonštrácie proti vojne. Verejnosť je proti násiliu. Kde však bola, keď vraždil Saddám?
