Euroatlantizmus udržiavala štyridsať rokov pri živote komunistická hrozba. Politické a bezpečnostné líderstvo USA bolo nespochybniteľné, hoci poruchy (napríklad suezská kríza) sa vždy objavovali. Pádom sovietskeho impéria nastal pre mnohé mocnosti čas hľadania nových doktrín. Iba Francúzi mali hneď jasno - ich politika už dvanásť rokov sleduje zrušenie globálneho vodcovstva USA.
Irak je testovacím okruhom, kde Paríž skúša precedens, ako vyraziť réžiu z rúk USA a „víťazne“ emancipovať Európu. Príležitosť je to však nešťastne zvolená - Bush vníma svet po 11. septembri nie ako šachovnicu na prestížnu partičku, ale ako priestor životného ohrozenia. Americká neochota diskutovať má skrátka vážnejšie pozadie ako francúzsko-nemecká vynachádzavosť, napríklad pri určovaní kvóra inšpektorov či časového horizontu inšpekcií.
Zrada nie je v tom, že Jacques Chirac a Gerhard Schröder majú iný názor na riešenie, ale v tom, že robia obštrukcie a správajú sa ako nepriatelia. Tento tandem opustil princípy euroatlantizmu už tým, že vlastné videnie krízy postavil nad obranu Turecka. Nad prezumpciu dôvery k spojencovi postavil absurdné úvahy o tom, či sú dôkazy proti Saddámovi dostatočné, alebo nie. A nad legitimitu zákroku proti režimu nespochybniteľne zločinnej podstaty povýšil požiadavku medzinárodnej legality. Chirac a Schröder tlačia Busha do neudržateľnej pozície, keď sa musí tváriť, že autoritu Bezpečnostnej rady OSN rešpektuje, a zároveň hovoriť, že udrie aj bez nového aktu. V Kosove však rezolúcia Bezpečnostnej rady spojencom nechýbala…
USA sa od doktríny spravodlivej preventívnej vojny neodklonia. Nemôžu hazardovať s bezpečnosťou iba preto, že neexistuje inštitút politicky a morálne spôsobilý autorizovať ozbrojenú prevenciu. Dôkazy, legalita, záujmy a pod. sú preto už len slepým, akademickým korytom diskusie. Bytostne aktuálnou sa však stáva otázka, či USA dajú, alebo nedajú bezpečnostnú výpoveď Európe. Pokiaľ George Bush kývne na to, že sa euroatlantizmus končí, čakajú Európu (a Slovensko v nej) krušné časy. To je jediný produktívny smer špiritizovania nad dilemou, či podporiť USA, alebo sa prikloniť k francúzsko-nemeckej „vedúcej sile“ (Schröder) Európskej únie.
