Pred septembrovými voľbami sa Schröder viac ako odvážne vyklonil z diplomatického okna. Na predvolebných zhromaždeniach rezolútne vyhlasoval, že Nemecko sa pod jeho vedením v nijakom prípade nezúčastní na prípadnej vojne v Iraku, ani keď sa uskutoční pod záštitou OSN. Týmto sľubom presvedčil mnohých občanov, aby mu odovzdali svoj hlas.
Po septembri už nemôže kancelár cúvnuť bez definitívnej straty politickej hodnovernosti u obyvateľstva. Ak by zrazu súhlasil so zásahom proti bagdadskému režimu, navždy by mu prischla nálepka politického luhára.
Nemecko nie je žiadnym ostrovom blažených pacifistov. V rámci Európskej únie je do relatívne veľkej miery viazané spoločnou európskou zahraničnou politikou, najmä s Francúzskom a Britániou. Paríž sa pritom v irackej problematike správa mimoriadne šikovne: strategickými diplomatickými rošádami si chce zachovať (predovšetkým ekonomický) vplyv v Bagdade, pričom apriórne neodmieta ani americkú pozíciu tvrdého postoja proti Husajnovi. Londýn je zase viacmenej bez výhrad v americkej línii. Nájsť spoločného menovateľa medzi týmito troma euromocnosťami je – ako sa zdá – nemožné.
Navyše: Gerhard Schröder si nemôže dovoliť ďalej zhoršovať nemecko– americké vzťahy. Tie utrpeli veľkú ranu v predvolebnom boji, keď kancelár označil washingtonskú politiku za „dobrodružnú“ a bývalá ministerka spravodlivosti prirovnala prezidenta Georgea W. Busha k Adolfovi Hitlerovi.
O chvíľu príde na lámanie diplomatického chleba: Nemecko sa stalo na dva roky členom Bezpečnostnej rady OSN. Apriórne negatívny postoj ľavicovej koalície k prípadnému zásahu proti bagdadskému režimu sa pritom nesmie premietnuť do odmietnutia možnej rezolúcie odobrujúcej vojenskú akciu v Iraku. Kancelár by totiž rozbil aj zvyšný diplomatický porcelán, ktorý zostal pokope po jeho predvolebných verbálnych eskapádach. Zamietavé hlasovanie Berlína v Bezpečnostnej rade by malo nedozierne negatívne následky na nemecko– americké vzťahy.
V kocke: ak bude Nemecko hlasovať za zásah v Iraku, poruší Schröder najvýznamnejší predvolebný sľub; ak sa postaví proti, potom vedome položí dynamit pod najdôležitejší nemecký transatlantický zahraničnopolitický pilier – úzke vzťahy s USA, dosiaľ založené na vzájomnej dôvere a spoločných diplomatických cieľoch.
Ide takpovediac o európsky gordický uzol uprostred transatlantického začarovaného kruhu položeného v diplomatickej slepej uličke. Ako chce kancelár Schröder pretnúť tento eurouzol tak, aby zúčasne vyskočil zo začarovaného amerického kruhu a následne našiel východisko zo slepej uličky, zostáva najnapínavejšou zahraničnopolitickou otázkou v Nemecku.
Autor: JÁN ŠALGOVIČ(Autor je publicistom, žije v Mníchove)
