Poslanci Európskeho parlamentu si priniesli na zasadnutie parlamentu 29. januára v Bruseli letáky s nápismi „Nie vojne pre ropu“ a „Stará Európa“.
FOTO – TASR/AP
ktoré je priamym irackým susedom. Vážne je ohrozená funkčnosť NATO ako vojenskej organizácie, poskytujúcej kolektívnu bezpečnosť.
Únia sa medzitým chystá na mimoriadny summit s cieľom zaistiť spoločný postup v otázke Iraku. Dva najväčšie štáty sa však už dávno rozhodli: americké argumenty o hrozbe zbraní hromadného ničenia ich nepresvedčili. Na pôde Bezpečnostnej rady OSN chystajú vlastnú mierovú iniciatívu. Nie všetci členovia s tým súhlasia, a tak sa v pate ocitne aj EÚ. V porovnaní s NATO to možno bude vyzerať len ako drobná roztržka, lebo únia zatiaľ nemá pevné mechanizmy spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, zatiaľ rozhoduje voľným konsenzom. O rok to však už môže byť inak.
Predseda Európskeho konventu Giscard d‘Estaing v návrhu prvej európskej ústavy zakotvil aj princíp väčšinového hlasovania v spoločnej zahraničnej politike. Keby platil už dnes, spor v NATO by možno oproti tomu v EÚ vyzeral ako prechádzka ružovým sadom. Tradičné európske mocnosti tu totiž vôbec nie sú ochotné vzdať sa suverenity.
Najlepším príkladov sú hlavní aktéri oboch sporov: Francúzsko a Nemecko. Ako vedúci tandem európskej integrácie si zvykli, že spoločne vytýčia smer a ostatní ich nasledujú. S týmto sebavedomím sa teraz pustili do veľkej diplomatickej hry proti USA. Cítia podporu verejnej mienky a kalkulujú s tým, že ich postup spomalí americký nástup do vojny v Iraku. Ak to vyjde, Francúzsko si zlepší svoje postavenie v svetovej politike a posilní autoritu Bezpečnostnej rady OSN, ktorú inak pri konfliktoch v Afrike často obchádza. Nemecký kancelár zase prekryje neúspechy v domácej politike. Obaja štátnici zároveň rátajú s tým, že ich postup zvýrazní európsku identitu v zahraničnej politike. Pri niektorých zámeroch však môžu dosiahnuť pravý opak.
Únia zažíva renacionalizáciu zahraničnej politiky, najmä vo veľkých štátoch. Perspektíva blížiaceho sa rozšírenia vyvoláva značnú nervozitu. Nielen Francúzsko a Británia, ale aj Španielsko a Taliansko vyjadrujú nespokojnosť s rozložením moci v spoločných orgánoch. V konvente tlačia na posilnenie medzivládneho princípu, lebo im v rozšírenej únii zaručí väčšie slovo. Hlavnou oporou európskych federalistov bolo Nemecko, ale koncom roka sa nečakane dohodlo s Francúzskom na kompromisnom návrhu. Vyvolali tým nevôľu iných členov.
Keď sa tento tandem pustil aj do citlivej sféry zahraničnej a bezpečnostnej politiky, prišla tvrdá reakcia. Jednostranný francúzsko-nemecký postup na pozadí irackej krízy totiž ohrozoval národné záujmy viacerých súčasných i budúcich členov únie, s ktorými svoj postup nijako nekonzultovali. Dali to najavo v známom liste ôsmich európskych lídrov na podporu USA.
Pre budúcnosť je dôležité, že list podpísali premiéri štyroch krajín, ktoré budú v rozšírenej EÚ čo do veľkosti nasledovať hneď po Nemecku a Francúzsku (Británia, Taliansko, Španielsko a Poľsko). Námietka, že keby bola v Madride a Ríme pri moci ľavica, Španieli a Taliani by sa k listu nepripojili, má aj druhú stránku: šéfka opozičnej CDÚ Angela Merkelová cez víkend vyhlásila, že keby bola vo vláde, signatárom listu je aj Nemecko. A nezabudla dodať, že k terajšej situácii vôbec nemuselo dôjsť, keby súčasný kancelár pokračoval v atlantickom kurze svojho predchodcu Helmuta Kohla.
To je odpoveď aj západoeurópskym politikom a novinám, ktorí v posledných dňoch kritizovali kandidátske krajiny vrátane Slovenska za ich proamerický postoj. Debaty o tom, či Chirac so Schröderom urobili múdre rozhodnutie, alebo vážnu strategickú chybu sa budú viesť ešte dlhé mesiace.
Ale niečo je jasné už teraz: dlhodobú krízu vodcovstva v skutočnosti nezažíva NATO, ale Európa.
Autor: MILAN NIČ(Autor pôsobil ako zahraničnopolitický komentátor, pracuje v Nadácii Pontis)
