Ak by sme brali do úvahy len manévre, ktoré práve prebiehajú, bolo by to jasné. Americkí a britskí vojaci sa sťahujú do oblasti Iraku. O tom, že vojna je skutočne na dosah, svedčia aj desiatky českých chemikov, ktorí sa zrazu hrnú z Kuvajtu domov. Ich strach je silnejší ako žold.
Ešte stále je tu však aj diplomacia. V týchto dňoch sa rozhoduje, ako to všetko dopadne. V pondelok sa pred Bezpečnostnú radu OSN postavia zbrojní inšpektori. Potom sa ukáže, či bude vojna a ako bude vyzerať.
Nemci a Francúzi sú zrazu najlepšími priateľmi. Spojil ich odpor k hroziacej vojne. Ak by malo byť podľa nich, vojna nebude (a svet bude ďalšie mesiace čakať, či sa náhodou zbrojným inšpektorom podarí nájsť ešte lepšie dôkazy, že Saddám skutočne klame). Hovoria dosť hlasno na to, aby ich bolo počuť v Amerike. K tomu treba pripočítať váhanie takmer všetkých amerických spojencov a klesajúcu podporu zásahu u samotných Američanov.
Napriek tomu existuje reálna možnosť, že prezident Spojených štátov George Bush už nebude ochotný ďalej čakať. Či s podporou OSN, alebo bez, v každom prípade stojí úspech vojenského zásahu na Američanoch a možno ešte Britoch. Nejde však len o vojenskú silu. Bush si môže dovoliť uvažovať o vojne aj preto, že mu to umožnil Saddám. Rezolúcie OSN porušil mnohokrát.
V každom prípade to bude mať Bush veľmi ťažké. Roztrpčiť spojencov? Ustúpiť diktátorovi?
Problémom je, že vojna nie je počasie. Zlá predpoveď Saddámových činov - na rozdiel od zlej predpovede počasia - môže mať trvalé následky.
