Šéf CIA George Tenet (vľavo) hovorí s ministrom zahraničných vecí USA Colinom Powellom po ministrovom prejave na zasadaní Bezpečnostnej rady OSN 5. februára o kríze v Iraku. Tajné služby hrajú a budú hrať vo vojne proti terorizmu kľúčovú rolu. FOTO – TASR/AP
Transatlantická dráma o Iraku a terorizme rozdeľuje štáty, ale aj ľudí v jednotlivých krajinách. Zdá sa však, že 21. storočie si nekoleduje o nič pokojnejšiu a menej nebezpečnú atmosféru.
O to dôležitejšie je nevkladať emócie a nespriadať utópie tam, kde ani jedno ani druhé nemá miesto. V politike často ide o malichernosti, ale aj o prežitie; často sa stretneme so snahou o nápravu, ale aj s cynizmom. Práve preto nie je nič horšie ako neschopnosť, ale aj neochota rozlišovať.
V čase politických kríz sme často zmätení pri posudzovaní slov a činov politikov. Ako interpretovať ich konanie, kedy im veriť, kedy sú v úzkych a kedy cynickí? Napriek tomu, že politika je taká zložitá ako ľudská psychika, existuje relatívne jednoduchý spôsob, ako ich hodnotiť. Musíme sa pýtať, prečo konajú tak a tak a prečo práve teraz. Samozrejme, pri našom posudzovaní sa môžeme mýliť. Avšak tento spôsob je objektívnejší, ako keď použijeme jeden z cynických, konšpiratívnych respektíve apologetických rámčekov.
Teda prečo teraz a práve teraz chcú George W. Bush a jeho administratíva napadnúť Irak? Z akých premís Bush asi vychádza? To, že Saddám je diktátor, je evidentné. Ak je však motívom odstránenie tyrana, prečo teraz, prečo nie povedzme pred dvoma alebo desiatimi rokmi, keď západní politici vedeli o Saddámovi to isté, čo vedia dnes.
Druhá Bushova premisa: Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, ktoré môže použiť priamo alebo ich môže posunúť teroristom. Najprv otázka vlastní Irak tieto zbrane? Biologické a chemické mal a ak ich zničil, inšpektorov o tom neinformuje. Logika vraví: Irak ich stále vlastní. Bushov motív je teda jasný – Irak ohrozuje bezpečnosť USA. Čo však načasovanie, prečo teraz?
USA sú po 11. septembri vo vojne s terorizmom, teda čas je zrelý stále. Na rane sú nielen roztrúsené teroristické skupiny, ale aj štáty, ktoré podporujú alebo kryjú teroristov. Podporuje a kryje však Irak teroristov? Pravdepodobne, no ak USA vlastní dôkazy, nepredkladá ich. Bushova administratíva je jednoducho presvedčená, že pre bezpečnosť USA je odstránenie Saddáma nevyhnutné aj za cenu vojny.
Nedôvera voči motivácii USA kombinovaná s úprimným a prirodzeným odporom k vojne sú podhubím, ktoré rozdeľuje nielen štáty a spoločnosti, ale schizofrénne pôsobí aj na väčšinu racionálne zmýšľajúcich jednotlivcov. Preto je často ťažké vzdorovať lacnému či sofistikovanému antiamerikanizmu, rovnako je však ťažké vystupovať ako zástanca politiky Busha. Hoci vystupuje sebaisto, nepôsobí ako štátnická osobnosť na správnom mieste. V dnešnej zložitej situácii suverenita, s akou on a jeho administratíva vystupujú a konajú, núti k podozreniu, či ich odhodlanie a razancia nie sú skôr prejavom vnútornej neistoty – akési pískanie v tme – než jasnou stratégiou.
Zhodenie Saddámovho režimu je žiaduci a relatívne jasný cieľ, mám však obavy z iných, podľa mňa podstatnejších faktorov, ktoré už dnes ovplyvňujú medzinárodnú politiku. Ide o nové chápanie vojny a o rolu spravodajských služieb.
V doterajšom chápaní sa vojna viedla len medzi dvoma alebo viacerými štátmi. Nielen nepriateľ, ale konzekvencie pre porazeného a víťaza boli viac-menej jasné. Vojna s terorizmom zmenila pojem vojny. Môže byť deklarovaná proti tomu štátu, ktorý pomáha teroristom, alebo skrýva teroristov, respektíve ktorý si ako taký ohrozená strana určí. Navyše nevieme, kedy je de facto vojna s terorizmom skončená, nie je s kým podpísať mierovú zmluvu. Vojna môže byť umelo naťahovaná, ba dokonca môže znamenať permanentný stav.
Konvenčné zbrane, ktoré hrali hlavnú úlohu v minulých vojnách, sú v boji s terorizmom druhoradé. Dôležitejšie sú nielen sofistikované technológie, no predovšetkým spravodajské služby a spolupráca odporcov terorizmu.
Problémom je, že špionážne služby, ktoré by mali poskytnúť dôkazy a odhaliť páchateľov, nie sú schopné ich dodať, a nie je to prvýkrát. Zlyhali v prípade útoku na Svetové obchodné centrum, nedokázali zneškodniť bin Ládina a nedokážu lokalizovať zbrane hromadného ničenia v Iraku. Konečne, nedokážu odstrániť samotného Saddáma a zabrániť tak vojne.
Napriek neschopnosti spravodajských služieb čeliť nebezpečiu, ktoré difúzne teroristické bunky predstavujú, ich dôležitosť bude narastať. Obrovské zdroje, ktoré majú k dispozícii, sa budú ešte zväčšovať, ak sa vojna s terorizmom predĺži. Terorizmus podnieti najväčšiu neistotu nie, ak zasiahne New York alebo Tel Aviv, ale čo najnepravdepodobnejšie miesto a vyberie si najmenej očakávané obete.
Nové chápanie vojny, kde objekt napadnutia je vecou výberu, kombinované s rastúcou dôležitosťou a pritom nespoľahlivosťou spravodajských služieb, vytvára mimoriadne nebezpečnú situáciu. Hrozí, že spoločnosť sa postupne začne meniť na policajný štát, kde sloboda a spravodlivosť hrajú druhé husle bezpečnosti a prežitiu.
Z tohto hľadiska porážka Saddáma, hoci pozitívny krok v boji s terorizmom, neodstráni hlavnú hrozbu, ktorej USA a civilizovaný svet momentálne čelí.
Autor: Samuel Abrahám(Autor je politológom a šéfredaktorom časopisu Kritika & Kontext)
