Väčšine Rusov je osud Iraku ľahostajný. Politická elita však musí myslieť na starý iracký dlh a povojnový zápas o ropné bohatstvo Bagdadu. Prezident Vladimir Putin síce neustále opakuje, že je za mierové riešenie krízy, jeho slová ale zďaleka nie sú také protiamerické ako v západnej Európe.
Sociológovia poukazujú na zásadný rozdiel v postojoch ruskej verejnosti k americkému bombardovaniu Srbska v roku 1999 a terajšiu prípravu na vojnu proti Iraku. Pred štyrmi rokmi viac než polovica Rusov požadovala od svojho vedenia, aby prinajmenšom diplomaticky bránilo Belehrad proti „americkému agresorovi“, dnes si podľa najnovších prieskumov Ruského centra pre výskum verejnej mienky 40 percent občanov naopak želá, aby Moskva zachovávala pasívne spojenectvo s Washingtonom v boji proti terorizmu. Iba tri percentá vyzývajú na vojenskú obranu Iraku. Podľa sociológov bol vtedajší postoj k pravoslávnym Srbom rýdzo emotívny, teraz víťazí pragmatizmus.
Ruská spoločnosť je navyše protestmi unavená, zaujímajú ju predovšetkým vlastné problémy, ako je pomalé zvyšovanie miezd a zima v bytoch, je otrávená vojnou v Čečensku a nedôveruje už islamskému svetu, ktorý bol v 70. rokoch jedným zo strategických partnerov ZSSR. Na najpočetnejšiu moskovskú protivojnovú demonštráciu prišlo len 150 ľudí a polovica z nich sa rovnako medzi heslá o obrane Iraku snažila vpašovať požiadavky na zvýšenie sociálnych dávok.
Časť ruskej politickej scény preto obviňuje Putina, že zneužíva situáciu, keď ho ako jediného z významného svetového lídra netlačia do kúta protivojnové akcie verejnosti a robí si, čo chce. Predovšetkým vraj odmieta zaujať jasné stanovisko, nechce si to rozhádať ani s Nemeckom a Francúzskom, ani s Amerikou a snaží sa hrať politický poker, ktorý sa však môže skončiť tým, že ho za pasivitu vylúčia z hry.
Ministerstvo zahraničných vecí túto nevyhranenosť označuje za presne premyslenú taktiku. „Je to výhodné postavenie. Veď my teraz nemáme žiadnych nepriateľov,“ vyhlásil nedávno námestník ministra zahraničia Anatolij Adamišin. Dodal, že túto situáciu je treba využiť na obhajobu národných záujmov. Podľa diplomatov prezident Putin sleduje hlavný cieľ: snaží sa s nikým nerozkmotriť, aby sa vo chvíli, keď bude o víťazovi rozhodnuté, mohol pridať na tú správnu stranu. Vodca ruského Zväzu pravicových síl Boris Nemcov uvádza, že mlčanlivý súhlas Kremľa s útokom na Irak možno očakávať, len ak USA sľúbia, že po vojne nebudú z účasti na rozvoji irackého ropného priemyslu vytlačené ruské firmy, ktoré tam tradične podnikajú (ruských špecialistov je v Iraku okolo 800), a že nebude zabudnutý starý iracký dlh ešte ZSSR vo výške osem miliárd dolárov. S tým, že Američania definitívne prestanú poukazovať na porušovanie ľudských práv v Čečensku, sa ráta.
PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum
